Tréner slovenskej boxerskej reprezentácie Pavol Hlavačka sa na významných podujatiach spolupodieľal na medailách Andreja Csemeza, Viliama Tankóa či Matúša Strniska. Rád by svojich reprezentačných zverencov videl štartovať pod piatimi kruhmi, pričom túto métu považuje za svoj sen. Viac o svojej kariére nám bývalý juniorský vicemajster sveta povedal v nasledujúcom rozhovore.

Tréner slovenskej reprezentácie v boxe Pavol Hlavačka sa narodil 8. septembra 1982 v Nitre. Stal sa 16-násobným majstrom Slovenska, v roku 2000 získal striebro na juniorských majstrovstvách sveta. Pri reprezentácii prispel k zlatu Andreja Csemeza na otvorených majstrovstvách Európskej únie 2018 vo Valladolide, k Czemezovmu bronzu na II. európských hrách v Minsku 2019 (zároveň to boli majstrovstvá Európy), k cennému kovu rovnakého lesku Viliama Tankóa na I. európskych hrách v Baku 2015 a svojho osobného zverenca Matúša Strniska priviedol k bronzovej medaile z otvorených majstrovstiev Európskej únie 2018. Hlavačka trénersky pôsobí v rámci Športového centra polície a podieľa sa na príprave športovcov v Box Clube Stavbár Nitra. Trénersky ide v stopách svojho otca Tibora Hlavačku, ktorý viedol rôzne vekové kategórie slovenskej reprezentáciu, aj československú juniorskú reprezentáciu.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

Otec bol tréner juniorskej reprezentácie Česko-Slovenska, neskôr i Slovenska. Čiže s boxom som vyrastal a v telocvični som sa hrával už ako malý chlapec. Pochopiteľne, on bol aj môj tréner počas celej mojej kariéry.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Mám na ňu krásne spomienky, za 16 rokov som získal 16 titulov majstra SR. Mám striebro z juniorských  majstrovstiev sveta a obrovské množstvo zážitkov, aké môže priniesť len športový život.

Išli ste smerom k trénerstvu priamočiaro alebo ste si museli prejsť kľukatým chodníkom?

Dá sa povedať, že cesta sa formovala už počas aktívnej kariéry. Po skončení strednej školy som začal študovať trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Bavilo ma to, pričom už vtedy som sa podieľal na tvorbe tréningových plánov v mojej príprave. Neskôr som študoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde som dosiahol aj titul PhD. zo športovej edukológie. Zároveň ma formovali mnohé skúsenosti z aktívnej činnosti. Často hovorím svojim zverencom, že majú veľké šťastie, že som si v kariére zažil aj zlé veci, nie svojou či otcovou vinou. V súčasnosti ako tréner nedopustím, aby moji zverenci doplatili na podobné problémy.

Máte nejaký trénerský vzor?

Samozrejme, najviac ma v začiatkoch formoval otec. Sú veci, v ktorých sa mu vyrovnaná málokto. Vyslovene trénerský vzor však nemám, snažím sa ísť svojou cestou. Vážim si trénerov, ktorí do toho dávajú srdce, ľudskosť a kombinujú bohaté skúsenosti s odbornými vedomosťami. Nestačí si myslieť, že na základe skúseností z aktívnej kariéry budem ovládať dokonale aj trénerské remeslo. Rovnako nestačí byť len teoreticky študovaný. Myslím si, že človek v pozícii trénera sa učí celý život.

Dosiahli ste už viacero trénerských úspechov. Ktoré z nich si vážite najviac?

Najviac ostanú v pamäti víťazstvá proti veľkým favoritom, alebo také, ktoré som výrazne ovplyvnil prípravou a koučingom v zápase. Úspechy sa však počítajú hlavne z veľkých podujatí, z ktorých si najviac cením medaily z Európskych hier v Baku 2015 – bronz Viliama Tankóa i v Minsku 2019 – bronz Andreja Csemeza. Pre box išlo v Minsku zároveň o majstrovstvá Európy s rekordnou účasťou. Taktiež môžem spomenúť 5. miesto Michala Takácsa na svetovom šampionáte juniorov, kde si po štyroch výhrach vybojoval aj miestenku na OH mládeže 2014. Na absolútny vrchol však dávam zlato Csemeza a bronz Strniska z otvorených majstrovstiev Európskej únie 2018 vo Valladolide.

Prečo je to pre vás to „naj“?

Bolo to v tom roku najvýznamnejšie podujatie pre európskych boxerov a ja som tam cestoval sám s piatimi reprezentantmi. Nezačali sme turnaj práve najlepšie. Keď nemáte pri sebe žiadneho trénerského kolegu, tak sú také situácie ešte náročnejšie. Strnisko s Csemezom však smolu zlomili, boxovali výborne. Mne veľmi dobre vychádzali taktické rady a koučing. Strniska v semifinále už ďalej nepustilo zranenie, no Csemez po štyroch víťazstvách dokráčal až k zlatej medaile, čo bolo neuveriteľné zadosťučinenie za všetku námahu. Navždy to ostane v mojom srdci, pretože medailí sme z vrcholných podujatí získali už niekoľko. Zlato je však niečo výnimočné pre tak malú boxerskú krajinu, akou je Slovensko.

Pavol Hlavačka so svojím zverencom Matúšom Strniskom na II. európskych hrách v Minsku, v pozadí Hlavačkov otec Tibor

Foto

Ján Súkup

Stanovili ste nejakú métu v rámci trénerskej kariéry?

Účasť na olympijských hrách je pre každého boxera to najviac, pretože dostať sa tam cez náročné sito kvalifikácií je neskutočne ťažké. Mne ako boxerovi to v roku 2008 ušlo o jeden zápas, nestačil mi na to ani bronz z európskej kvalifikácie. Ako tréner som zatiaľ vybojoval s Michalom Takácsom účasť na OH mládeže 2014 v Nankingu, kam sa kvalifikovalo len 6 boxerov z MS juniorov. My sme to dokázali v konkurencii 58 boxerov v jeho hmotnostnej kategórii! Pokiaľ moji zverenci prekonávajú alebo vyrovnávajú úspechy, ktoré sa podarili mne, tak som na to hrdý. Dlho som bol jediný boxer v ére samostatnosti SR, ktorý na nejakom veľkom podujatí vyhral štyri zápasy v rade. Od začiatku mojej trénerskej kariéry sa to podarilo vyrovnať už štyrom mojim zverencom. Ostáva tak vybojovať medailu na MS, aby som nebol v tejto štatistike z mojej partie jediný. Hlavný cieľ je po dlhých rokoch dostať slovenského boxera na OH, to je môj najväčší trénerský sen. V ére samostatnosti štartovali slovenskí boxeri na OH len v Atlante 1996.

Ako hodnotíte spoluprácu v rámci slovenskej reprezentácie v boxe?

Sme malý zväz, prezident Slovenskej boxerskej federácie (SBF) Tomi „Kid“ Kovács je zároveň môj najbližší trénerský kolega. Riešime spolu všetko možné od chodu zväzu až po trénerskú činnosť s našimi zverencami a, samozrejme, reprezentáciu. Spolupráca na úrovni reprezentácie je teda dobrá, problémy sú skôr v iných oblastiach. Dnešná doba nie je pre šport vôbec priaznivá.

Vidíte budúcnosť slovenského či svetového boxu vo svetlých farbách?

Svetový box sa nestratí, je to jeden z najpopulárnejších športov na svete s obrovskou tradíciou a dobrého boxera nájdete v každom kúte sveta. Čo sa týka slovenského boxu, je to do veľkej miery o nadšencoch, ktorí pracujú v kluboch. Ako všetci dobre vieme, súčasná situácia môže byť pre mnohých likvidačná. Posledné roky sme mali rastúci trend členskej základne a výsledky niektorých boxerov na medzinárodnej scéne boli úspešné. Momentálne nikto z nás nevie, aké následky koronakríza napokon bude mať.

Badáte z vášho pohľadu problém vo vašom športe? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Najväčší problém je to, že financie SBF nám stačia na to, aby sme nejako prežívali. Rozhodne však nestačia na to, aby sme realizovali systémovú prácu od základne až po vrcholových boxerov. Zaplatíme  si účasť na niekoľkých medzinárodných podujatiach a rozpočet pre reprezentáciu je fuč. Na sekretariáte si môžeme dovoliť mať len jedného človeka, a tak by som mohol pokračovať. Preto sme do veľkej miery závislí od systémovej práce v kluboch. Ako som už spomínal, tá závisí od dobrovoľníkov a nadšencov.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach, čo sa týka vášho športu?

Nie sme finančne náročný šport ako napríklad hokej, lyžovanie a podobne, čiže talent vieme nájsť aj v chudobných rodinách. Z hľadiska podmienok sme vďační za to, že so zabezpečením tých najúspešnejších boxerov nám pomáhajú vrcholové strediská - Športové centrum polície, Národné športové centrum a VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ak by to bolo na vás, čo by ste vylepšili v športe na Slovensku?

To je veľmi zložitá otázka. Zúčastňujem sa za SBF na rôznych mítingoch športového hnutia a každý národný zväz má svoje špecifické problémy. Jednoznačne za úplne základný problém však považujem to, že šport je na Slovensku na poslednom mieste. Dlhodobo je podceňovaný vplyv a dôležitosť športu v našej spoločnosti, od mládeže až po vrcholový šport. Cestujem po celom svete. Keď vidím, že aj omnoho chudobnejšie krajiny ako Slovensko majú lepšie vybudované podmienky a lepší systém pre šport ako my, tak mi je z toho smutno.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo Vás čaká v najbližšom období?

Náš hlavný cieľ je olympijská kvalifikácia, ktorá by mala byť v apríli alebo v máji budúceho roka. V marci sú v pláne majstrovstvá Európy do 22 rokov, v tejto kategórii máme dobrú generáciu. Zatiaľ sme však v príprave veľmi zviazaní obmedzeniami, ktoré zaviedli na Slovensku.

Čo pre Vás znamená pojem olympijské hry?

Absolútny športový vrchol.

Mali by ste nejaký odkaz pre nádejných športovcov?

Hlavne by som každému doprial pevné zdravie a veľa možností rozvíjať svoje športové schopnosti. Výkonnostným športovcom želám hlavne pevnú vôľu. Ak by to bolo jednoduché, robil by to každý.