Reprezentačný tréner akrobatických lyžiarov Tomáš Murgáč: Treba si nájsť dobrú partiu a baviť sa lyžovaním

Tomáš Murgáč trénuje reprezentáciu akrobatických lyžiarov v disciplínach slopestyle a big air prakticky od jej vzniku v roku 2011, keď boli tieto freestylové odvetvia zaradené do programu zimných olympijských hier (ZOH). Pri premiére slopestylu pod piatimi kruhmi na ZOH v Soči 2014 viedol Natáliu Šlepeckú a Zuzanu Stromkovú, ktorá sa vôbec ako prvá žena v histórii vydala na olympijskú trať v rámci tejto disciplíny. Práve Stromkovú priviedol k bronzu v pretekoch slopestylu na majstrovstvách sveta v rakúskom Kreischbergu 2015. Vlani sa predstavil s nádejným Michaelom Oravcom na zimných olympijských hrách mládeže vo švajčiarskom Lausanne. Murgáč by chcel naďalej rozvíjať akrobatické lyžovanie na Slovensku s vyhliadkami hlavne smerom k ZOH 2026 v Miláne a Cortine d´Ampezzo. Viac o Tomášovi Murgáčovi i o slovenskom akrobatickom lyžovaní sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Tomáš Murgáč sa narodil 6. júna 1983 v Spišskej Novej Vsi. Pochádza zo športovej rodiny. Pôvodne sa venoval hokeju, avšak v dospelosti „presedlal“ na akrobatické lyžovanie. Do roku 2009 patril k najlepším slovenským akrobatickým lyžiarom. Postupne sa začal venovať trénovaniu detí. V roku 2011 stál pri zrode prvého slovenského reprezentačného tímu v akrobatickom lyžovaní v disciplínach slopestyle a big air, ktorý tvorili predovšetkým Natália Šlepecká a Zuzana Stromková. Práve ony dve nás reprezentovali pod jeho vedením pri premiére disciplíny slopestyle na ZOH v Soči 2014. Šlepecká sa v roku 2012 v Jyväskylä ako prvá slovenská freestylistka prebojovala na stupeň víťaziek v pretekoch Svetového pohára. Murgáč sa okrem iného podieľal v roku 2015 na bronzovej medaile Zuzany Stromkovej v pretekoch slopestylu na MS v akrobatickom lyžovaní v rakúskom Kreischbergu. Aktuálne je jeho zverenec nádejný Michael Oravec, s ktorým sa zúčastnil na ZOHM v Lausanne 2020. Murgáč pôsobí ako reprezentačný tréner akrobatických lyžiarov a má vlastný klub Progress Zone Freeski.

Ako ste sa dostali k športu?

Lyžoval som sa odmalička. Začal som už ako štvorročný vďaka rodičom. Vždy som to mal rád. Pochádzam zo športovej rodiny. Otec hral vodné pólo a mama sa venovala atletike. Pôvodne som hrával hokej. Potom som prišiel na vysokú školu a skončil som s hokejom. Potreboval som si niečo nájsť.

Vtedy ste začali s akrobatickým lyžovaním?

V rokoch 2001-2003 boli začiatky, keď sa vrátil môj kamarát z USA. Priniesol DVD o freestylových lyžiaroch. Vtedy sme mali šancu robiť lyžiarskych inštruktorov na Kubínskej holi. Boli sme v podstate prví freestyloví lyžiari na Slovensku v disciplínach slopestyle a big air, takže sme takpovediac zakladali toto odvetvie u nás. Pomaličky začali vyrastať snowparky na Kubínskej holi, v Jasnej či na Martinkách. Do sezóny 2008/2009 som bol jeden z popredných akrobatických lyžiarov na Slovensku.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?

Z môjho nadšenia vyplynulo, že som začal robiť kempy pre decká. Učili sme základy freestylového lyžovania. Vysvetľovali sme, čo to je. Vtedy sme robili osvetu. Zlom prišiel v roku 2011, keď Medzinárodná lyžiarske federácia (FIS) a Medzinárodný olympijský výbor rozhodli, že freestylové disciplíny slopestyle, big air a U-rampa budú zaradené do programu ZOH. Vďaka tomu sme dostali lepšiu podporu od štátu. Utvorila sa reprezentácia. Vyštudoval som Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, takže ma prirodzenou cestou oslovila Slovenská lyžiarska asociácia. Na základe toho som prijal pozíciu reprezentačného trénera. Začali sme spolupracovať. V prvej reprezentácii boli Natália Šlepecká, Zuzka Stromková, Juraj Bernát a Viliam Tomo.

Máte nejaký trénerský vzor?

Keď sme vstupovali do kolotoča pretekov Svetového pohára, bol som „hodený do vody“. Spoznal som veľa zahraničných trénerov, ktorých by som aj označil za svoje vzory. Sú to tréneri z Kanady, Talianska alebo z Andorry. Vzhliadam aj k trénerom v iných športoch, nemusia byť len z freestylového lyžovania. Sledujem, čo robí Livio Magoni s Peťou Vlhovou. Rád sa pozerám taktiež na hokejových trénerov v NHL, keďže som hrával aj hokej. Mám spolužiakov z FTVŠ, ktorí sa venujú trénerstvu. Rovnako ma zaujíma ich práca.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Jednoznačne najväčší úspech je pre mňa bronzová medaila z majstrovstiev sveta v rakúskom Kreischbergu 2015 so Zuzkou Stromkovou v disciplíne slopestyle. Vážim si, že sme na ZOH v Soči 2014 mali na štarte dve pretekárky v slopestyle. Súťažili Zuzka Stromková a Natália Šlepecká. Nominovalo sa tam len tridsať najlepších na svete. V roku 2018 Zuzka Stromková vyjazdila miestenku aj do Pjongčangu, no v dôsledku zranenia tam neštartovala. Sú to míľniky. Rád si spomínam na finálové účasti v pretekoch Svetového pohára, či na druhé miesto na Svetovej zimnej univerziáde v španielskej Granade v roku 2015.

Vytýčili ste si cieľ v rámci trénerskej kariéry?

V aktuálnej situácii, v ktorej sa nachádza lyžiarsky šport na Slovensku, sa len náročne niečo plánuje. Samozrejme, máme plán. Po ukončení kariéry Zuzky Stromkovej sme „nezaspali na vavrínoch“. Zväčšil sa nám počet pretekárov. V tejto sezóne sme mali v pláne otvoriť detskú kategóriu v pretekoch Slovenského pohára. Všetky strediská sú však pozatvárané. Postaviť snowpark je problematické. Vznikli tri nové kluby. Máme talentovaného reprezentanta Michaela Oravca.

Spolupracuje sa s účastníkom ZOHM v Lausanne bez problémov?

Je to náročné, keďže má šestnásť rokov a je v puberte. Spolupracujeme už dlhší čas. Zažili sme si vrcholy aj pády, ale ide o plodnú spoluprácu. Mišo má z môjho pohľadu veľký talent. Ako pätnásťročný dokázal splniť kritériá na preteky Svetového pohára. Plánovali sme štartovať v Kreischbergu, avšak, nanešťastie, zlomil si v tréningu kľúčnu kosť. Momentálne už sme naspäť v príprave. Máme plán na najbližšie roky. V roku 2026 by sme chceli štartovať na ZOH v Miláne a v Cortine d´Ampezzo, a podľa Miškových slov ísť na „bedňu“. Zatiaľ sa snažíme držať plánu, ktorý ovplyvňuje nielen koronakríza, ale aj situácia na Slovensku.

Mohli by ste nám popísať spoluprácu s vašimi bývalými najúspešnejšími zverenkami Natáliou Šlepeckou a Zuzanou Stromkovou?

Boli to skvelé skúsenosti. Dovtedy som spolupracoval skôr s deťmi. Dievčatá patrili do svetovej špičky, vzhľadom na to išlo určite o náročnejšiu prácu. Bolo to však veľmi zábavné. Spomínam na tieto časy skutočne rád. Išlo o slovenské začiatky freestylového lyžovania v rámci disciplín slopestyle a big air, ktoré sú teraz už olympijský šport so všetkým, čo k tomu patrí. Vtedy sa ešte nedodržiavalo až tak všetko, čo sa malo. Bolo to azda o to krajšie. Stále to na štarte pretekov najvyššej kategórie takým spôsobom funguje, že pretekári si navzájom žičia. Keď sa niekomu podarí predviesť dobrú jazdu, tak sa navzájom v cieli pochvália. Dá sa to porovnať s golfom. Kto zahrá lepšie, ten je víťaz. U nás kto prejde trať na vyššej úrovni, ten vyhrá.

Boli ste člen výpravy na ZOH v Soči 2014 a na ZOHM v Lausanne 2020. Aké spomienky máte na olympijské podujatia?

Účasť na zimných olympijských hrách je pre mňa jeden z najväčších zážitkov. Vždy to bol jeden z mojich snov, ktorý sa mi splnil. Bolo krásne to zažiť. Počas otváracieho ceremoniálu ZOH mi stáli chlpy na celom tele. Veľmi rád na to spomínam. Určite by som tam chcel vrátiť s Miškom Oravcom alebo s ďalšími športovcami. Pre freestylových lyžiarov sú takisto veľmi prestížne podujatia X-Games.

Vidíte budúcnosť slovenského akrobatického lyžovania pozitívne?

Momentálne je môj pohľad veľmi negatívny z dôvodu aktuálnej situácie, ktorá sa deje medzi lyžiarskymi zväzmi. Nový zväz podľa mňa nemá štruktúry, čo sa týka akrobatického lyžovania. Nejavia z mojej perspektívy ani záujem o to, aby sa to zmenilo. So mnou nikto nekomunikuje. V Slovenskej lyžiarskej asociácii (SLA), samozrejme, nebolo všetko ideálne. Bol som jeden z veľký kritikov pomerov, ktoré tam panovali. Základné veci však fungovali. Na základe terajšieho stavu už SLA nemá prakticky žiadne financie na podporu akrobatického lyžovania. Z ministerstva školstva neprišli na účet žiadne peniaze, keďže už nemáme štatút národného športového zväzu. Nie je za čo trénovať, školiť rozhodcov či trénerov.

Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Podľa mňa je na ťahu ministerstvo. To rozhodlo, že odoberá SLA štatút národného zväzu. Nepovedalo, kto ho má nahradiť. Momentálne z môjho pohľadu nikto neexistuje. Nemyslím si, že SLA to robila úplne zle. Hodnotí sa mi to však veľmi náročne, keďže sa ma to dosť týka. Aktuálne som dva mesiace bez práce. V SLA som najskôr pracoval tri roky zadarmo, a neskôr za smiešnych tristo eur na faktúru. Uplynulé dva roky to bolo 750 eur v čistom, čo je takisto veľmi málo. Venoval som sa však tomu, pretože akrobatické lyžovanie „milujem“. Mám ho v srdci. Snažil som sa tu niečo vybudovať, pretože som to bral ako povinnosť. Bolo to pošliapané a zahodené do koša. Niekomu sa nepáčilo, ako dopadli z môjho pohľadu demokratické voľby pred dvoma rokmi. Viacerí zástupcovia alpského lyžovania tento výsledok neakceptovali, a tak si utvorili nový zväz. Dalo sa to riešiť inak. Určite nie na začiatku sezóny, čím prakticky všetko „padlo“. Mám doma pretekárov, ktorí premýšľajú o konci kariéry. Neviem, čo na to povedať. Sme síce úzkoprofilový šport, ale patríme do olympijskej rodiny.

Badáte aj nejaké pozitíva v podmienkach, čo sa týka akrobatického lyžovania?

Vidím ich práveže veľa. Ako som spomenul, vznikli nám nové kluby. Máme nové tváre. V Poprade vzniká klub, kde majú veľa mladých nádejných pretekárov. Pociťujú u rodičov veľkú podporu, čo je aj v tomto športe veľmi dôležité vzhľadom na predsudky. Systematickou prácou sa dá eliminovať riziko zranenia. Sú tam 10-11-roční chalani a o 4 až 5 rokov budeme môcť vidieť viacero mien v pretekoch Svetového pohára. Už teraz vzhliadajú k Miškovi Oravcovi, ktorý už ustál trojitý backflip. Skúšal aj štvoritý, a neustál ho len tesne. Takých ľudí je veľmi málo na svete a už vôbec nie šestnásťročných. Je s čím pracovať. Dokázali by sme byť platnými účastníkmi pretekov Svetového pohára, ale potrebujeme aspoň minimálnu podporu.

Ak by to bolo na vás, vylepšili by ste niečo celkove v športe na Slovensku?

Určite by som ho oveľa viac sprofesionalizoval, nielen v lyžiarskej asociácii. Poznám pomery aj vo viacerých ďalších zväzoch. Šport na Slovensku funguje viac-menej na amatérskej úrovni. Pokiaľ nebudú zväzy fungovať takým spôsobom, že sa športu budú venovať profesionáli, tak dovtedy sa slovenský šport nikam nepohne. Dôležitá je aj infraštruktúra, ktorá sa už čiastočne rekonštruuje. Ak deti nebudú mať „ihriská“ naprieč športmi, tak sa nebudú hrať. V prípade, že im dáme takúto príležitosť, objavíme veľké množstvo talentov.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Podľa súťažného harmonogramu by sme mali ísť na preteky Európskeho pohára do Nemecka a do Švajčiarska. V dôsledku nedostatočného rozpočtu s najväčšou pravdepodobnosťou nikam nepôjdeme. Predstaviť by sme sa však mali na majstrovstvách sveta juniorov, ktoré sa budú konať od 15. marca v ruskom Krasnojarsku. Tam sa chystáme s Mišom Oravcom. Výsledok si vzhľadom na prípravu netrúfam odhadovať. Na základe aktuálnej situácie odišiel trénovať do švajčiarskeho Laaxu, kde sa pripravuje od 27. januára. Býva u kamarátov. Je síce bez trénera, ale jazdí. Verím, že dokážeme čo najlepšie reprezentovať. Dáme do toho všetko.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Nech sa hlavne zabávajú a majú vďaka športu úsmev na tvári. Nemajú sa snažiť hneď byť najlepší, ale treba ísť pekne postupne. Treba si nájsť dobrú partiu a baviť sa lyžovaním. Nesmú zabúdať, že freestylový lyžiar musí byť najskôr zjazdový lyžiar. Musia najskôr zvládnuť techniku lyžovania, čo je základ. V prípade záujmu potom môžu kontaktovať niektorý z klubov. Sme okrem iného aktívni aj na sociálnych sieťach, kde nás môžu nájsť.