Reprezentačný tréner mládežníckych biatlonistiek Jaroslav Kamenský: Šport prináša skúsenosti do života

Reprezentačný tréner juniorského biatlonového tímu Jaroslav Kamenský sa pričinil o striebornú medailu Henriety Horvátovej na tohtoročných majstrovstvách sveta juniorov v rakúskom Obertilliachu. Ako tréner sa zúčastnil aj na zimných olympijských hrách mládeže (ZOHM) v Lillehammeri 2016 či na zimnom európskom olympijskom festivale mládeže (EYOF) v Liberci 2011 alebo v Erzurume 2017. Kamenský má „pod taktovkou“ predovšetkým mládežnícke biatlonistky, ktoré sa pripravujú na januárový európsky šampionát v Pokljuke a februárové MSJ v Soldier Hollow. Viac sa o Jaroslavovi Kamenskom i o slovenskom biatlone dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Jaroslav Kamenský sa narodil 11. októbra 1954 v Cínobani. V mladosti sa venoval behu na lyžiach, z ktorého „presedlal“ na biatlon. V ňom skončil piaty na majstrovstvách sveta juniorov. Po zranení v mladom veku ukončil kariéru a začal s trénerstvom. Dlhoročne si pripisuje úspechy s biatlonistami najmä v mládežníckych kategóriách. Henrieta Horvátová pod jeho vedením získala striebro vo vytrvalostných pretekoch na tohtoročných majstrovstvách sveta juniorov v rakúskom Obertilliachu. Ako člen výpravy pôsobil na ZOHM v Lillehammeri i na zimných EYOF v Liberci 2011 či v Erzurume 2017. Kamenský je reprezentačný tréner juniorského tímu, v ktorom má na starosti predovšetkým prípravu biatlonistiek. Podieľa sa aj na príprave biatlonistov v Klube biatlonu Brezno.

Ako ste sa dostali k biatlonu?

Najskôr som sa venoval behu na lyžiach v Spartaku Hriňová. Navštevoval som strednú školu Podpolianske strojárne Detva. Počas štúdia sme sa zúčastňovali na pretekoch brannej zdatnosti, čo vtedy ešte boli sokolovské preteky. Išlo o obdobu biatlonu. Bol to beh na lyžiach spojený so streľbou na terče. Tie však mali iné rozmery a strieľalo sa na iné vzdialenosti.

Spomínate si rád na vašu športovú kariéru?

Počas mojej aktívnej kariéry som pôsobil štyri roky vo VŠC Dukla Banská Bystrica. Obsadil som piate miesto na majstrovstvách sveta juniorov v biatlone. Potom som mal úraz a musel som ukončiť kariéru.

Vtedy ste sa rozhodli pre trénerstvo?

V Brezne sa v tom čase zriadilo „béčko“ Dukly pod názvom VTJ a tam som začal s trénerom. Mal som na starosti prakticky celú organizáciu. Venoval som sa príprave športovcov, vybavovaniu pretekov, materiálu a podobne. Bolo to v roku 1978, pamätám si to presne.

Akým spôsobom sa snažíte napredovať ako tréner?

Trendy sú jedna vec. Z môjho pohľadu sa však treba držať klasiky a stále ju zlepšovať. V biatlone počas mojich začiatkov nepôsobilo na Slovensku príliš veľa úspešných trénerov. Je to už veľmi dávno, takže úplne si ani na nikoho konkrétneho nespomeniem.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Z minulosti sú to napríklad výsledky mužov na vtedajších Pretekoch spriatelených krajín. Schönová získala medailu na univerziáde a pripísala ôsme miesto na majstrovstvách Európy juniorov. Švikruhovej sa podarilo skončiť na piatom mieste na majstrovstvách sveta juniorov. V uplynulom období vyčnieva strieborná medaila Henriety Horvátovej na tohtoročných majstrovstvách sveta juniorov v Obertilliachu. Vážim si však aj úspechy na majstrovstvách Slovenska.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Chcel by som pomôcť mládežníckemu družstvu, ktorému sa venujeme spolu s Petrom Kazárom. Najmä by som sa chcel pričiniť o zlepšenie streľby či techniky. Chcel by som dať mladým rady, čo majú robiť, aby dosiahli pekné výsledky. V klube trénujem účastníčku vlaňajších ZOHM v Lausanne Barbaru Skačanovú, ktorá sa pravdepodobne dostane na majstrovstvá sveta juniorov a kadetov. Dúfam, že sa jej podarí dosiahnuť dobré umiestenie. Mám tu aj šikovného Norberta Kubzu, ktorého by som chcel „dotiahnuť“ do seniorskej kategórie. Potom by to už asi aj stačilo a pôjdem na naozajstný dôchodok. (úsmev)

Aké spomienky máte na olympijské podujatia?

V Lillehammeri som bol s Heňou Horvátovou a Veronikou Machyniakovou na zimných olympijských hrách mládeže. Mladí ľudia chcú všetko vidieť a zažiť. Potom im miestami neostáva veľa času na šport. Treba ich usmerňovať. Na zimnom EYOF v Erzurume to bolo zaujímavé. Bývali sme v nadmorskej výške 2000 metrov, súťažilo sa o čosi nižšie. Zažili sme tam tuhú zimu, pretože teplomer ukazoval až mínus 22 stupňov Celzia. Počítali sme však s tým a nejako sme to zvládli. Horvátovej sa tam podarilo dosiahnuť desiate a trináste miesto. Z tých dávnejších podujatí som bol napríklad ešte na zimnom EYOF v Liberci.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to v prvom rade vrchol športového diania. Z politického pohľadu by mali „stíchnuť zbrane“, čo sa dialo už počas antických olympijských hier. Tak by to malo vyzerať aj v súčasnosti.

Spolupracuje sa s juniorským biatlonovým tímom bez problémov?

S dievčatami je veľmi dobrá spolupráca, pretože väčšinou poslúchnu a odrobia prácu. Keď nevládzu, tak „zatnú zuby“. Pri chlapcoch je to niekedy odlišné. Niekedy „brblú“ a musíte ich viac usmerňovať. (úsmev) Čo sa týka Heni Horvátovej, tak chce niečo vidieť a zažiť. Ide si však za svojím cieľom. Študuje na univerzite a popritom sa deň čo deň venuje športu. Každý deň dochádzala najmä počas mladších čias do Banskej Bystrice a o tretej už bola na tréningu. Nemôžem sa na ňu sťažovať, pretože sa nikdy neulievala. Všetky bočné aktivity vždy išli bokom. Vie, čo chce.

Môžu nám podľa vás vyrásť noví Kuzminová, Hurajt či Fialkové?

Máme šikovné dievčatá v juniorkách a Heňa už je v ženskom tíme. Z týchto dievčat by sme mohli utvoriť dobré družstvo. Bude to však o financiách. Keď budeme chcieť mať šesť dobrých dievčat a z nich budú štartovať štyri v pretekoch Svetového pohára, tak to niečo stojí.

Sú podmienky pre najúspešnejší slovenský olympijský zimný šport na dostatočnej úrovni?

Určite by sa dalo popracovať na finančnej stránke. Z môjho pohľadu sa nesprávne rozdeľujú financie zo strany štátu. Potom musíte zháňať sponzorov a nemá to hlavu ani pätu. Mládežnícki tréneri nie sú dostatočne ohodnotení. Ja poberám dôchodok a popritom zarábam 360 eur v hrubom ako juniorský reprezentačný tréner. Mladí ľudia sa tomu dnes vzhľadom na to nemôžu venovať, pretože by neuživili rodinu. Je to v našom športe z tohto hľadiska veľmi náročné.

Ako hodnotíte úvod sezóny, ktorej vrcholom budú v juniorskej kategórii MS v dejisku ZOH 2002 Soldier Hollow?

Preteky juniorského Pohára IBU v Obertilliachu boli prvé väčšie podujatie. Medzi juniorkami dobre obstála kadetka Skačanová, ktorá sa držala okolo tridsiateho miesta. Viaceré ďalšie pretekárky boli v podstate prvý raz v tejto sezóne na snehu, takže to môže byť skreslené. Teraz už máme v domácom prostredí v Osrblí kvalitné snehové podmienky, takže môžeme tam lyžovať a strieľať. Pripravovať sa aktuálne dá.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Uvidíme, čo nám prinesie pandémia nového koronavírusu. Nedá sa úplne predvídať, ako sa budeme môcť stretávať na tréningoch. Rovnako je to aj v prípade domácich podujatí či nominačných pretekov na mládežnícke majstrovstvá sveta i Európy. Keď nám pribudnú na vrcholných podujatiach sestry Remeňové či Julka Machyniaková, tak by sme sa chceli „tlačiť hore“. Nechceme ísť nižšie, ako sme sa umiestili vlani. To sú dve medaily. (úsmev)

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Šport prináša nielen aktuálne úspechy, ale aj skúsenosti do života. Šport má hlbší význam ako len momentálna radosť. Vždy ma poteší, keď ma stretnú moji bývalí zverenci. Obzvlášť mám radosť, keď mi povedia: „Tréner, bolo to dobré, že sme športovali.“ Často privedú do klubu svoje deti, aby sa venovali športu.