Reprezentačný tréner plavcov Karel Procházka: Bez poctivého tréningu, vízie a túžby sa nedá dostať na vrchol

Karel Procházka viedol slovenskú plaveckú reprezentáciu na uplynulých majstrovstvách Európy v  Budapešti, po ktorých majú šiesti naši plavci na konte olympijský B-limit. Doteraz ho splnili Richard Nagy, Tomáš Klobučník, Matej Duša, Teresa Ivan, Andrea Podmaníková a Nikoleta Trníková. Práve poslednú menovanú Procházka dlhoročne vedie v Považskej Bystrici. Podieľal sa aj na najvýraznejších úspechoch členky Juniorského olympijského tímu v podobe finálových účasti na majstrovstvách sveta i Európy junioriek či na zisku bronzu v pretekoch Svetového pohára. Viac o Karlovi Procházkovi i o slovenskom plávaní sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Karel Procházka sa narodil 20. mája 1977 v Považskej Bystrici. Od detstva sa aktívne venoval plávaniu. Počas štúdia učiteľstva matematiky a telesnej výchovy na Univerzite Komenského v Bratislave sa dostal k trénerstvu. Pod jeho vedením Nikoleta Trníková skončila siedma na majstrovstvá sveta juniorov 2019 v Budapešti na 200 m prsia a na rovnakej priečke na 400 m polohové preteky na MEJ 2019 v Kazani. Taktiež ju priviedol k bronzu v disciplíne 200 m prsia v pretekoch Svetového pohára v Berlíne 2019. Ako hlavný tréner sa Procházka predstavil na uplynulom európskom šampionáte v Budapešti, po ktorom má Slovensko šesť plavcov so splneným olympijským B-limitom. Trénersky pôsobí aj v Národnom športovom centre a v Plaveckom oddiele Považská Bystrica.

Ako vyzerali vaše začiatky pri plávaní?

V detstve ma naučil plávať otec. Na prvom stupni základnej školy sme navštevovali plavecké kurzy, na ktorých si ma vybrali tréneri. Potom som aktívne plával neustále počas svojej mladosti. Kontinuálne som prešiel k trénerstvu.

Mohli by ste nám priblížiť vašu cestu k trénerstvu?

Na vysokej škole som študoval učiteľstvo matematiky a telesnej výchovy. V rámci krúžku som mal spolužiačku, ktorá bola bývalá plavkyňa. Oslovila ma, či by som mal záujem pracovať pri malých detičkách. To bolo v prvom ročníku. Začínal som pod trénerom Otom Urbanom. Paradoxne, hneď v prvej skupine, ktorú som viedol, sa učil plávať náš olympionik v triatlone Rišo Varga. Treba mať na zverencov aj šťastie.

Označili by ste niektorého z trénerov za svoj vzor?

Keď som začínal trénovať, tak som sa stretával s rôznymi skúsenejšími trénermi. Čerpal som poznatky od viacerých úspešných koučov na Slovensku i v Česku. Som veľmi vďačný pani Macejkovej za to, čo ma naučila na vysokej škole. Musel by som však menovať veľmi veľa trénerov, od ktorých som si niečo vzal.

Ktoré trénerské úspechy by ste dali do popredia?

Jedným z nich je spolupráca s Nikoletou Trníkovou. U nás v Považskej Bystrici sme ju zobrali do klubu, keď mala päť rokov. Prešla systémom, ktorý tu máme nastavený. Osobne som sa jej začal venovať v jej dvanástich rokoch. Máme za sebou šesťročnú spoločnú prípravu. Je fantázia, keď môžete pripravovať tak kvalitného pretekára. Samozrejme, vážim si úspechy, ktoré sa nám podarilo dosiahnuť. Plávala vo finále juniorských majstrovstiev sveta. V pretekoch Svetového pohára v Berlíne v roku 2019 získala bronz. Vyzdvihol by som aj jeden manažérsko-trénerský úspech. V Považskej Bystrici sa mi podarilo nielen vybudovať funkčný plavecký klub, ale aj plaveckú školu. Uzavreli sme zmluvu so základnou školou, v ktorej fungujú aj plavecké triedy. V normálnom režime k nám na kurzy chodí 450 detí týždenne, čo považujem za veľký úspech. Veľmi ma baví, keď sa môžem podieľať na začiatkoch nádejných plavcov.

Vytýčili ste si méty do budúcna?

S Nikoletou máme pred sebou dlhodobý cieľ smerom k olympijským hrám v Paríži 2024. Chceli by sme sa tam nielen prebojovať, ale radi by sme dosiahli aj kvalitný výsledok.

Spolupracuje sa s Nikoletou Trníkovou jednoducho?

Zatiaľ som s ňou nemal žiadne osobné problémy. Myslím si, že sme si „sadli“. Je dôležité, aby fungovala „chémia“ v športovej i v osobnej rovine. Jej morálno-vôľové vlastnosti podporené výchovou v rodine sa prejavujú v tom, že dokáže trénovať na vysokej úrovni a prekonávať bolesť i samú seba. Samozrejme, taktiež bez talentu by toto všetko nebolo možné.

Vaša najvýraznejšia zverenkyňa je okrem iného členka Juniorského olympijského tímu. Ako vnímate tento projekt na podporu mladých športovcov?

Nikoleta v ňom pôsobí už druhý rok. Myslím si, že funguje veľmi dobre. Moja zverenkyňa využívala benefity, ktoré jej zo zaradenia do JOT plynuli. Spolupracovala so psychológmi, obdržala finančný príspevok na športovú prípravu. Z môjho pohľadu to bolo aj promované na vysokej úrovni. V tomto roku síce prišlo k určitým obmedzeniam, pretože sme sa nepripravovali v klasickom režime. Stále však vnímam pozitívne túto iniciatívu SOŠV smerom k mladým športovcom.

Hodnotíte spoluprácu v slovenskej plaveckej reprezentácii kladne?

V bežnom režime som nepôsobil ako reprezentačný tréner, ale ako asistent reprezentačného trénera. Tým, že sa nám olympijský cyklus posunul o rok a zmluvy reprezentačným trénerom zanikli, som zostal oficiálne jediný z realizačného tímu. Tento rok som vzhľadom na to zastrešil reprezentáciu. Pracovali sme v neštandardných podmienkach, pretože sme sa pripravovali v šamorínskej „bubline“. Mnohým plavcom to aj pomohlo vo výkonnostnom raste na základe toho, že sa mohli venovať len plávaniu. Momentálne tu máme úspešnú generáciu v podobe Riša Nagya a Tomáša Klobučníka, ktorá už je dlhodobo na vrchole. Rovnako môžem spomenúť Andreu Podmaníkovú, ktorá sa aktuálne „chytila“ po nie veľmi úspešných rokoch počas pôsobenia v USA. Mala by nás teraz „potiahnuť“.

Vidíte budúcnosť slovenského plávania pozitívne?

Určite áno. V nedávnej minulosti som pracoval hlavne pri juniorskej reprezentácii, pretože Nikoleta bola jej súčasť. Preto môžem povedať, že tam fungovala koncepcia spoločnej prípravy na sústredeniach. To sa odrazilo aj na uplynulých majstrovstvách sveta juniorov, na ktorých sme si pripísali kvalitné individuálne i štafetové výsledky. Teraz sa to už začína prenášať do seniorskej kategórie. Hovorím najmä o dievčatách. Pri chlapcoch máme trošku generačný problém, hoci medzi juniormi sa už začínajú niektorí ukazovať. Už aj teraz na majstrovstvách Európy v Budapešti tvorili gro reprezentačného tímu 18-19- ročné dievčatá, ktoré potrebujú trošku „dozrieť“. Môže sa to však uberať správnym smerom predovšetkým k olympijským hrám v Paríži 2024.

Badáte pozitíva v podmienkach, čo sa týka slovenského plávania?

Pozitívne vnímam kroky zo strany vedenia Slovenskej plaveckej federácie, ktoré sa snaží zabezpečiť prípravu vzhľadom na dostupné možnosti. Určite nám tento rok veľmi pomohla šamorínska „bublina“, kde sú utvorené špičkové podmienky na tréning. Jedno takéto centrum z pohľadu rozvoja plaveckého športu je však veľmi málo. Dokázali sme pokryť seniorskú i juniorskú reprezentáciu. Umožňovali sme so spoluúčasťou trénovať aj istému počtu detí. Išlo na to obrovské množstvo finančných prostriedkov. Rovnako kladne hodnotím ústretovosť štátneho tajomníka ministerstva školstva, vedy výskumu a športu i ďalších ľudí, prostredníctvom ktorých prišla určitá pomoc pre plávanie v náročnom období.

Na čom by sa z vášho pohľadu dalo popracovať?

Problém je, že disponujeme malým počtov bazénov napriek popularite nášho športu. Po nežnej revolúcii sa síce nejaké bazény zrekonštruovali, avšak veľa sa ich nepostavilo a skôr sa zatvárajú. Prakticky nemáme žiadny krytý olympijský bazén. Podmienky v kluboch sú obmedzené. Keď nám niekto „vyskočí“, tak sme radi. Snažíme sa však realizovať celonárodnú koncepciu, aby sa to zlepšilo. V porovnaní s okolitými štátmi i krajinami, ktoré sa po roku 1989 transformovali, je šport celkove z môjho pohľadu v úzadí. Okrem kvalitného materiálneho zabezpečenia v podstate nedisponujeme ani profesionálnymi trénermi, ktorí sú poväčšine zamestnaní ako učitelia, prípadne trénujú popri inom zamestnaní. Ak sa k podmienkam nepostaví lepšie štát, tak to vždy bude trošku o náhode.

Ako hodnotíte uplynulé majstrovstvá Európy v Budapešti?

Pred olympijskými hrami sa na tomto podujatí nezvykla predstaviť úplná európska špička, ktorá sa už pripravovala na absolútny vrchol sezóny. V tomto prípade to bolo vzhľadom na aktuálnu situáciu naopak. V Budapešti sa predstavili pretekári z 51 krajín. Pokiaľ ste chceli postúpiť do semifinále medzi 16 najlepších, museli ste v rozplavbách zaplávať tvrdý olympijský A-limit. Snažili sme sa uspieť tam, kde môžeme. Preto sme sa sústredili aj na štafetové preteky. Podarilo sa nám dosiahnuť deväť slovenských rekordov, z ktorých tri boli individuálne v podaní Andrey Podmaníkovej, Tomáša Klobučníka a Mateja Dušu. Ostatné národné maximá sa zrodili v štafetách, v ktorých sme si pripísali náš najlepší výsledok v podobe deviateho miesta. Medzi jednotlivcami skončil najvyššie Rišo Nagy, ktorý obsadil v polohových pretekoch na 400 metrov 15. priečku. Napriek tomu európsky šampionát beriem pozitívne, pretože sme mali širokú výpravu, z ktorej každý pretekár musel splniť kvalifikačný limit. V porovnaní s predchádzajúcimi šampionátmi sme dosiahli o polovicu viac osobných rekordov, čo svedčí o odhodlaní i kvalite mladých pretekárov. Som optimista aj do zvyšku sezóny.

Momentálne máme šiestich plavcov s B-limitom na OH v Tokiu. Koho by sme mohli v lete vidieť štartovať v olympijskom plaveckom bazéne?

Počet plavcov je presne daný, na OH v Tokiu môže štartovať 878 pretekárov. Za každú krajinu môžu v danej disciplíne štartovať dvaja pretekári s A-limitom alebo jeden s B-limitom. Medzinárodná plavecká federácia (FINA) v spolupráci s Medzinárodným olympijským výborom (MOV) nominujú plavcov s A-limitom, ktorých navrhnú národné plavecké federácie. Potom FINA a MOV dopĺňajú kvóty podľa rôznych kritérií, čo sa týka zastúpenia kontinentov či krajín. Na konci tohto procesu prichádzajú na rad plavci z krajín, ktoré nedisponujú pretekármi s A-limitom. Ešte však máme mesiac na to, aby niekto z našich plavcov dosiahol kvalifikačný limit. Som v tomto smere optimistickejší v porovnaní s predošlými mesiacmi, aj vzhľadom na výkony našich reprezentantov na ME. Pokiaľ sa nám to nepodarí, tak už je to na výbere FINA, resp. MOV, koho nominujú. Netrúfal by som si teraz povedať, kto bude cestovať do Tokia. Najbližšie k tomu však má Rišo Nagy, ktorému na 400 m polohové preteky chýbalo do „áčka“ sedem stotín. Uvidíme, ako to dopadne.

Aký je váš najbližší program?

Budeme plniť kvalifikačné limity na olympijské hry. Momentálne neplánujeme spoločnú prípravu, čo sa týka reprezentácie. Plavci sú radi, že sa mohli „rozpŕchnuť“ do domácich podmienok. Každý zo šiestich, ktorí dosiahli olympijský B-limit, má trochu iný program. Spoločný reprezentačný zraz bude najbližšie v júni, keď budeme cestovať na medzinárodné podujatie do Ríma. To bude posledná možnosť na splnenie olympijských kritérií.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Ide bez debaty o najväčší športový sviatok. Od malička som ich sledoval s otvorenými očami a ústami. Každý mladý športovec má sen štartovať na olympijských hrách. Mám pocit, že v uplynulých rokoch sa prezentuje vo väčšej miere komerčná stránka tohto podujatia, ktorá trošku potlačila myšlienku olympizmu do úzadia. Aktuálna situácia, ktorá nastala pre rokom a pol, možno prinesie návrat k pôvodným olympijským hodnotám.

Máte odkaz pre nádejných plavcov?

Cesta na vrchol je možná a ciest existuje veľa. Ani jedna nie je jednoduchá. Bez poctivého tréningu, vízie a túžby sa nedá dostať na vrchol. Treba však tomu veľa obetovať.