Reprezentačný tréner slovenských snoubordistov Marek Hliničan: Nasleduj svoju vášeň!

Reprezentačný tréner slovenských snoubordistov Marek Hliničan okrem iného priviedol Klaudiu Medlovú k bronzu v disciplíne slopestyle na majstrovstvách sveta (MS) v rakúskom Kreischbergu 2015. S talentovanou Evou Hanicovou sa predstavil na minuloročných zimných olympijských hrách mládeže (ZOHM) vo švajčiarskom Lausanne. Momentálne sa venuje najmä juniorom a chcel by pomôcť v napredovaní nášho snoubordingu. Viac o kariére Mareka Hliničana i o slovenskom snoubordingu sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Marek Hliničan sa narodil 7. mája 1976 v Liptovskom Mikuláši. Snoubordingu sa začal venovať ako trinásťročný a k trénovaniu sa dostal postupne. Dlhé roky viedol Klaudiu Medlovú, ktorá získala pod jeho vedením bronz v disciplíne slopestyle na MS v Kreischbergu 2015. Rovnako štyrikrát stála na pódiu v pretekoch Svetového pohára a štartovala na výberových podujatiach ako X-Games, US Open alebo Dew Tour. Hliničanova aktuálna zverenka Eva Hanicová súťažila na vlaňajších ZOHM v Lausanne. Hliničan aktuálne pôsobí ako reprezentačný tréner juniorských snoubordistov a patrí pod Klub adrenalínových športov Demänovská Dolina.

Ako ste sa dostali k snoubordingu?

Pamätám si to presne. Mal som trinásť rokov a boli sme zo základnej školy na lyžiarskom výcviku v Jasnej na Otupnom. Zrazu som uvidel, že z lesa „vyskočil“ snoubordista. Zistil som si, že išlo o Američanov. V podstate mi táto chvíľa zmenila života. Odvtedy som sa už prakticky nelyžoval. Hneď som začal zháňať snoubord. Môj brat vtedy takisto skúšal jazdiť na snouborde. Hneď ma to „chytilo“ a bola to od začiatku vášeň.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Čo sa týka mojej športovej kariéry, tak snoubording bol vtedy na Slovensku „v plienkach“. Pomaličky sa však rozvíjal a mal svojich prívržencov. Fungovala už Snowboardová asociácia Slovenska, ktorá sa snažila v tom čase zastrešovať preteky. Vtedy išlo skôr o slalomové preteky. My, nadšenci freestylu, sme sa stretli s vedením a spýtali sme sa ich, či by sme mohli zorganizovať preteky. Napozerali sme si časopisy a videá, ako by mali vyzerať skoky. Popri organizovaní pretekov sme boli aktívni pretekári. Organizovali sa rôzne kultové súťaže s medzinárodnou účasťou. Napríklad sa súťažilo na Donovaloch, kde bol postavený prvý seriózny snowpark so zábradliami a prekážkami. Jedny preteky sa mi tam podarilo vyhrať. V Jasnej sa konali preteky Lord of Metal, ktoré sa jazdili na pevných prekážkach. Mali sme 120 súťažiacich. Tam som tiež predviedol najlepšie triky. Uskutočnili sa zápolenia aj na Štrbskom Plese, mali sme aj sériu pretekov Slovenského pohára.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?

Tým, že som jazdil aktívne od 13 rokov do tridsiatky, videl som veľa šikovných mladých snoubordistov v Jasnej. Vzhľadom na tom, že pochádzam z Liptovského Mikuláša, tak to bol môj domáci park. Navrhoval som tam prekážky a podobne. Nedalo mi to, keď som videl mladých ľudí skúšajúcich triky. Sám som si tým prešiel bez toho, aby mi niekto dokázal poradiť. Nechcel som, aby robili tie isté chyby. To im mohlo priniesť veľa zranení. Chcel som ich usmerňovať a pomáhať im. To bol začiatok mojej trénerskej kariéry.

Čerpáte od niektorého z trénerov inšpiráciu vo vašom povolaní?

Samozrejme, že áno. Mal som v sezóne 2017/2018 šťastie, že som mohol pôsobiť v tréningovom programe pre trénerov v americkom štáte Colorado. S tamojšími trénermi sme viedli talentovaných snoubordistov z USA. Dokonca som mal možnosť spolupracovať s pretekármi, ktorí momentálne nastupujú v americkej reprezentácii. Dalo mi to veľa. Svojím spôsobom som „obkukal“, ako to robia americkí tréneri. Mohol som vidieť, ako fungujú. Oni boli moje vzory. Dali mi jasnejšiu predstavu, ako by mala vyzerať pomoc mladým pretekárom. V USA je snoubording podľa môjho názor na oveľa vyššej úrovni ako kdekoľvek inde na svete.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Najviac si cením bronzovú medailu z majstrovstiev sveta v rakúskom Kreischbergu v disciplíne slopestyle s Klaudiou Medlovou. Bol to prvý cenný kov z MS vo freestylovom snoubordingu pre Slovensko v novodobej histórii. Zaraďujem to najvyššie, čo sa týka úspešných výsledkov. Cením si aj všetky štyri pódiové umiestenia z pretekov Svetového pohára rovnako s Klaudiou Medlovou. Situácia vtedy nebola jednoduchá, pretože sme mali veľmi „priškrtené“ zdroje. Z našej lyžiarskej asociácie v tom čase išlo veľmi málo peňazí na snoubording. Stalo sa nám, že sme išli na preteky do kanadského Quebeku, na ktorých Klaudia obsadila tretie miesto v disciplíne big air, a ja som musel bývať „načierno“. Musel som chodiť tajne cez recepciu. S odstupom času sú to veľmi úsmevné spomienky. Špeciálna kategória sú preteky, ktoré nezastrešuje Medzinárodná lyžiarska federácia FIS. Ide napríklad o X-Games, na ktorých som sa tiež vďaka pôsobeniu pri Klaudii mohol predstaviť. Na ne je náročnejšie sa dostať ako na zimné olympijské hry, pretože tam pozývajú osem dievčat z celého sveta. Rovnako to boli americké podujatia Dew Tour a US Open.

Vytýčili ste si cieľ v rámci trénerskej kariéry?

V prvom rade sa snažím ukazovať mladým správnu cestu v rámci snoubordingu, aby to nebrali len ako obyčajný šport. Je to stále o priateľstve. Treba si udržať pravého ducha snoubordingu. Mali by si navzájom pomáhať v každej situácii, aj keď sú to napríklad súperi. Hlavne, aby sa snoubordingom bavili. Keď sa mu budú venovať len pre zisk medailí či bodov, tak to je „cesta do pekla“.

S Evou Hanicovou ste sa zúčastnili na ZOHM v Lausanne. Aké spomienky máte na toto podujatie?

Bolo to skvele zorganizované. Park postavili na úrovni juniorských majstrovstiev sveta. Mrzelo ma však, že Evke chýbalo zopár bodov a len jedno miesto na postup do finále. Z tohto pohľadu to bolo mierne sklamanie, ale išlo o skvelú skúsenosť. Nazval by som to oslavou športu a snoubordingu. Bolo to veľmi pekné a, samozrejme, aj Evka na to veľmi rada spomína. Zhodnotila to ako jedny z najlepších pretekov, na ktorých sa zúčastnila. Veríme, že sa nám takáto možnosť ešte naskytne a budeme sa môcť predstaviť na podobnom podujatí.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Ide o vrcholné podujatie, ktoré je oslavou športu. Tým, že sa konajú len každé štyri roky, nie je jednoduché vyladiť na ne formu. Ak by niečo nevyšlo, tak ďalšia šanca bude až o štyri roky. Počas nich to môže dopadnúť hocijako. Je to jeden z vrcholov kariéry každého športovca a považujem to za absolútny top level. Ako srdcom snoubordista by som na podobnú úroveň zaradil spomínané X-Games, US Open a Dew Tour, ktoré sa uskutočňujú prakticky od vzniku snoubordingu.

Aktuálne sa po pôsobení pri Klaudii Medlovej venujete najmä mládeži. Mohli by ste nám popísať spoluprácu s talentovanými pretekármi?

Momentálne vediem Evku Hanicovú a Martina Józsu, ktorí majú 16 a 15 rokov. Snažím sa im pomôcť na ceste za profesionálnym snoubordingom. Najväčší odliv športovcov je práve v ich veku, vtedy sa „láme chlieb“. Buď idú študovať alebo ostanú pri športe. Sú to mladí ľudia, ktorí majú radi snoubording. Verím tomu, že na budúci rok by sme ich v prípade priaznivého vývoja situácie vo svete mohli vidieť v pretekoch Svetového pohára. Evka Hanicová na to už získala dostatočný počet bodov, ale Slovensko má len jednu miestenku. Samozrejme, v pretekoch Svetového pohára štartuje Klaudia. Uvidíme, ako to bude na budúci rok. Môj úmysel je, aby Klaudika a Samo mali pokračovateľov. Oni si museli svoju cestu k profesionálnemu snoubordingu „vydupať“. Bol by som rád, aby Evka a Martin nasledovali našich elitných reprezentantov.

Vidíte budúcnosť slovenského snoubordingu pozitívne?

Som smutný z toho, čo sa momentálne deje medzi zväzmi. Snoubording sme z môjho pohľadu „naštartovali“ pomerne dobre. Veci sa podľa mňa začali hýbať správnym smerom. Dosiahli sme kvalitné výsledky a disponujeme aj talentovanými juniormi. Momentálne sa v podstate všetko zastavilo. Riešili sme účasť na juniorských majstrovstvách sveta, o ktorých sa zatiaľ nevie, kto ju zaplatí. Situácia je veľmi zlá a som skeptický. Verím však, že vládne špičky budú používať zdravý rozum a budú sa pozerať na všetky športy. Podľa mňa, čo sa týka medaily z MS alebo zo ZOH, tak jej hodnota je rovnaká, či ju získa zjazdár, bežec, skokan na lyžiach, alebo snoubordista.

Dala by sa nejakým spôsobom z vášho pohľadu situácia zlepšiť?

Snažil by som sa nadviazať priateľskú diskusiu. Určite sú veci, na ktoré môžu byť zjazdári nahnevaní. Treba zlepšiť komunikáciu a nájsť kompromis, aby sme mohli všetci fungovať „pod jednou strechou“. Viem však, že sa tam odohrali rôzne situácie a nebolo by to jednoduché. V každom prípade som presvedčený, že kde je vôľa, tam je cesta. Ak by som ja osobne mohol komunikovať a riešiť aktívne tieto záležitosti, dozaista by sme našli riešenie, akým spôsobom môžeme fungovať v jednej lyžiarskej asociácii. Samozrejme, bolo by to tak, aby boli spokojní aj zjazdári.

V čom naopak vidíte pozitíva, čo sa týka snoubordingu?

Tento rok síce zatiaľ nejdú lanovky, no v Jasnej je vybudovaný v menšom vydaní snowpark. Veľmi sa teším, že tam chodí veľké množstvo detí. Nepamätám si, žeby sa som videl za mojej éry toľko detí na svahu. Záujem mladých je kľúčový. Samozrejme, tešia ma úspechy našich reprezentantov, ako sú Klaudia Medlová alebo Samo Jaroš. Klaudia sa dokázala naučiť nové triky a v pretekoch Svetového pohára v Kreischbergu jej chýbalo len jedno miesto, aby sa dostala do finále. Stále hovorím, že ich čas ešte len príde. Vylaďujú formu a skúšajú triky. Všetky preteky sa však rušia, čo je smutné. Zrušili aj majstrovstvá sveta, ktoré mali byť v kanadskom Calgary. Hľadajú náhradné miesto, kde by sa mohli uskutočniť. Verím, že sa im to podarí. Bohužiaľ, taká je situácia v súvislosti s pandémiou nového koronavírusu. Musíme byť trpezlivý.

Ak by to bolo na vás, čo by ste vylepšili celkove v športe na Slovensku?

Tým, že aktívne pôsobím v Slovenskej lyžiarskej asociácii 6 - 7 rokov, vidím politické zásahy. Nejde tam o šport. Zlepšil by som to, aby autonómia zväzu a samotných úsekov fungovala tak, ako si ju nastavia odborníci na dané športové odvetvie. Nemal by sa do toho hrubou silou miešať štát, prípadne niekto, kto nevidí do reality daného športu. Momentálne sa udialo presne toto, z čoho som smutný a rozčarovaný. Viem, ako to funguje aj v iných krajinách. Sme v kontakte s rôznymi kamarátmi snoubordistami. To, čo sa aktuálne deje na Slovensku, nemá obdobu. Verím, že snoubording sa bude rozvíjať správnym smerom. Nemôžu však o nás rozhodovať ľudia, ktorí mu absolútne nerozumejú. Tvária sa, že majú recept na to, akým spôsobom viesť lyžovanie. Z minulosti mám skúsenosti, že snoubording nebrali rovnocenne s ostatnými športmi. „Vykrikovali“ nám, že sme „banda“ alebo „feťáci“. Verím, že budú brať ohľad na športovcov, ktorí sa pripravujú na vrcholné podujatia a nebudú vidieť len svoje odvetvie.

Aktuálne dianie aj v snoubordingu ovplyvnila koronakríza, na základe čoho je sezóna skrátená. Klaudia Medlová však obsadila siedmu priečku v disciplíne big air v pretekoch Svetového pohára v rakúskom Kreischbergu. Štartoval na nich aj Samuel Jaroš. Hodnotíte prebiehajúci ročník pozitívne?

Samozrejme, s Klaudiou a Samom som v kontakte. Sledujem ich tréningový proces. Vedel som, že majú natrénované triky na to, aby skončili vysoko. Bezpečne ich doskočili do vzduchového vankúša počas tréningu. Záležalo však na tom, ako sa im to podarí predviesť na pretekoch. Perfektne to „vypálilo“ Klaudii, ktorá predviedla najkrajšie double backside rodeo, aké som v živote videl. Je to jediná žena, ktorá ovláda tento trik. Bolo to fantastické. Samovi to zatiaľ síce príliš nevyšlo, ale je stále mladý. Jeho čas ešte len príde. Ukázal však skvelý výkon na náročnej slopestylovej trati v kvalifikácii vo švajčiarskom Laaxe. Po prvom kole bol tretí vo svojej skupine, ktorá bola nabitá kvalitnými pretekármi na čele s olympijskými medailistami. To hovorí o tom, že na to má. Určite to robia s jeho trénerom Maťom Matysom dobre. Hodnotím to veľmi pozitívne.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Aktuálne riešime kľúčovú otázku, kde by mohli naši reprezentanti trénovať. Ak sa chcú ísť pripravovať do Rakúska, musia byť päť dní v karanténe. V prípade Švajčiarska je to desať dní. Na základe toho by strácali čas a financie. Debatovali sme s Maťom Matysom, že skúsime utvoriť pre Sama a Klaudiu v Jasnej plnohodnotné tréningové podmienky. Bol som v kontakte s Matúšom Hulejom a Čeněkom Jílekom, ktorí majú na starosti vedenie strediska v Jasnej. Musím povedať, že boli ústretoví. Jediné, čo bude potrebné, tak si treba zaplatiť motohodiny ratraku. Priestor nám dokážu poskytnúť, aby tam naši pretekári mohli trénovať. Mali by sme začať stavať tam. Podľa kalendára FIS budú len jedny marcové preteky Svetového pohára, ktoré sa uskutočnia v českom Špindlerovom Mlýne. Vieme, ako tam bude trať vyzerať. Chceli by sme tie podmienky nasimulovať práve v Jasnej. Uvidíme, do akej miery sa nám to podarí.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Nasleduj svoju vášeň! Treba to robiť so srdcom a ostatné príde. Človek musí mať rád, čo robí. Musí byť tomu oddaný. Všetko raz bude tak, ako si to vysní. Je to len o tom, koľko času venuje danej aktivite. Potom sa mu to vráti.