Člen trénerského tímu bratov Žampovcov (Adama, Andreasa a Tea) Matej Kutlík sa podieľa na ich úspechoch v uplynulých troch sezónach. Najstarší z bratskej trojice Adam patrí medzi širšiu svetovú špičku v obrovskom slalome, čo potvrdil siedmou priečkou počas minulosezónnych pretekov Svetového pohára v Santa Caterine i ôsmou pozíciou na majstrovstvách sveta v Cortine d´Ampezzo. Matej Kutlík bol člen slovenskej výpravy aj na nedávnych zimných olympijských hrách v Pekingu, kde Adam a Andreas skončili v obrovskom slalome tesne za sebou na 15. a 16. mieste. Viac sa o Matejovi Kutlíkovi i o slovenskom zjazdovom lyžovaní dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Matej Kutlík sa narodil 29. júla 1991 v Dolnom Kubíne. V detstve si vyskúšal viacero športov, avšak napokon „zvíťazilo“ zjazdové lyžovanie. V juniorských kategóriách patril medzi najvýraznejších pretekárov vo svojom ročníku. Po viacerých zraneniach začal s trénerstvom v Dolnom Kubíne. Pôsobil pri viacerých pretekároch na Slovensku, v Česku i v USA. V uplynulých troch sezónach spolu s hlavným trénerom Tomášom Žampom a s Romanom Murínom vedie Adama, Andreasa a Tea Žampovcov. Adam sa pod vedením trénerského triumvirátu umiestil na 7. priečke v obrovskom slalome SP v Santa Caterine či na 8. pozícii na MS v Cortine d´Ampezzo. Kutlík bol členom výpravy na ZOH v Pekingu, kde Adam a Andreas Žampovci obsadili v obrovskom slalome 15. a 16. miesto.

Ako ste sa dostali k športu?

Rodičia ma naučili lyžovať sa v troch rokoch. Najskôr som chodil na futbal, atletiku či na bežecké lyžovanie. Keď som mal sedem rokov, rodičia ma prihlásili do lyžiarskeho klubu ŠK Kubínska Hoľa. „Chytilo“ ma to. Utvorili sme skvelú partiu. Pri lyžovaní som v podstate už celý život.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Sprevádzali ma zranenia. V žiackej kategórii som dosahoval dobré výsledky, preto som chcel pokračovať ďalej. Nastúpil som na gymnázium v Banskej Bystrici, kde som mal výborných spolužiakov. Počas prvých dvoch juniorských rokov som sa stále držal na kvalitnej úrovni. Darilo sa mi. Vtedy ma postretol prvý vážny zdravotný problém s chrbticou. Mal som posunuté dve platničky a dva roky som sa dával „dokopy“. Predĺžil som si štúdium o rok, aby som sa mohol vrátiť. Nedokázal som sa však dostať už ani na takú úroveň, na akej som bol ako sedemnásťročný. Na základe toho som sa nedostal ani do reprezentácie a už som nemal dostatočné finančné zabezpečenie.

V tom čase ste sa rozhodli pre trénerskú cestu?

Niekoľko mesiacov po tom som začal ako tréner. Najskôr som pôsobil v Dolnom Kubíne pri žiakoch. Potom som sa presunul do Česka, kde som trénoval juniorku Valentinu Volopichovú. Spolupracoval som s Tomášom Bankom a s Jaroslavom Babušiakom. Strávil som tam tri roky. Následne som dostal ponuku, či by som chcel byť sparingpartner pre nášho juniora Mateja Prieložného. Spolu sme trénovali a zároveň som ho viedol. Po treťom roku som išiel pracovať do USA, kde som mal kamaráta trénera. Zobral ma do svojho tímu, v ktorom pôsobil aj lyžiar Kieffer Christianson z amerického B-tímu. Rok som tam bol v pozícii asistenta. Následne som trénoval rok juniora Miroslava Jaroščáka, ktorý mal veľký talent. Potom som prešiel k Žampovcom, pri ktorých som tretí rok.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Mne sa páčila práca amerického trénera Bruca Knoepfela. Keď som s ním spolupracoval, on bol už skúsený. Pozitívne hodnotím, akým systémom sme tam fungovali. Dokázal okrem iného motivovať tím. Nedá sa však vyslovene povedať, že by som niekoho označil za svoj vzor.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Určite by som vyzdvihol ôsme miesto Adam Žampu v obrovskom slalome na vlaňajších majstrovstvách sveta v Cortine d´Ampezzo, ktoré sme dosiahli ako tím. Pekné spomienky mám aj na preteky Svetového pohára v Santa Caterine 2020, kde sa Adam a Andreas dostali medzi najlepších. Z môjho pohľadu sa nemáme za čo hanbiť, ani čo sa týka uplynulých ZOH v Pekingu. Na nich v obrovskom slalome skončili Adam a Andreas hneď za sebou na 15. a 16. mieste, v slalome bol Adam na 25. priečke.

Vytýčili ste si cieľ do budúcna, čo sa týka trénerskej kariéry?

Je to veľmi jednoduché. Rád by som chcel s mojimi pretekármi získať veľký krištáľový glóbus. Kedysi som to chcel ako pretekár, teraz by som ho dosiahol rád ako tréner. Stačil by mi však aj ten malý. (úsmev)

Len pred niekoľkými dňami ste sa vrátili ZOH v Pekingu, na ktorých Petra Vlhová získala zlato a hokejisti bronz. Aké spomienky na ne máte?

Bol to pre mňa obrovský zážitok. Na jednej strane to vyzeralo na zjazdovkách až honosne. Miestami som si hovoril, že sa tam nalialo až príliš veľa peňazí. Hlavne, keď sa pozrieme na to, že niektorí ľudia majú v súčasnosti úplne iné problémy ako lyžovanie. Čo sa týka zázemia, to bolo neskutočné. V olympijskej dedine sme mali čo robiť, nešlo vyslovene o „bublinu“. Na plániku to vyzeralo na začiatku, že pôjde o malú dedinku. Nachádzalo sa tam však kaderníctvo, akupunktúra či herné miestnosti. Čo sa týka iných súťaží, videli sme naživo Petru Vlhovú pri zisku zlata. Chceli sme ísť na zápas hokejistov o bronz, avšak v ten deň nám preložili tímovú súťaž na ďalší deň. Časovo by sme to nestíhali, preto sme tam nemohli ísť. Pozerali sme však na plátne lyžovanie i hokej. Osobne sme sa zúčastnili na záverečnom ceremoniáli.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Beriem ich ako obrovský zážitok. Olympijské hry vnímam ako absolútny vrchol, takže je to úplne „top“.

Spolupracuje sa s bratmi Žampovci bez komplikácií?

Myslím si, že môže byť výhoda veková blízkosť. Samozrejme, nie vždy je všetko super. V každom tíme prídu lepšie i horšie dni. Vždy si však dokážeme všetko vydiskutovať a dohodnúť sa. Myslím si, že fungujeme úplne bez problémov.

Môžu nám do budúcna vyrásť noví Vlhová, Velez Zuzulová či Žampovci?

Ak sa to nerozbehne teraz, keď naši pretekári dosahujú výsledky, tak neviem kedy. Máme Petru Vlhovú, ktorá je olympijská víťazka i držiteľka veľkého glóbusu. Adam a Andreas Žampovci sa presadzujú v pretekoch Svetového pohára. Vidím, že sa niečo plánuje. Verím, že sa to podarí a ľudia sa dokážu dohodnúť. Musí to fungovať ako v iných krajinách, kde to dokáže zastrešiť zväz a pretekári si nemusia hľadať len sponzorov.

V čom badáte pozitíva v podmienkach pre lyžovanie na Slovensku a na čom by sa naopak dalo popracovať?

Pozitíva sa mi hľadajú náročne, hoci nechcem povedať, že všetko je negatívne. Mňa zamestnávajú priamo Žampovci. Fungujem v tíme bez ohľadu na lyžiarsky zväz. Vo VŠC Dukla Banská Bystrica som zamestnaný ako šofér, za čo dostávam mzdu. Nechcem sa však sťažovať. Chcem robiť maximum pre chalanov. Ostatné tímy často nechápu, ako takto môžeme fungovať. Ak sa však pozrieme ako u nás vyzerá napríklad zdravotníctvo, tak nemôžeme zatiaľ očakávať niečo lepšie v športe.

Ako hodnotíte doterajší priebeh olympijskej sezóny?

So zimnými olympijskými hrami sme pomerne spokojní. Hodnotíme to pozitívne, pretože Adam a Andreas patria minimálne na dané priečky. Čo sa týka pretekov Svetového pohára, tak tam sme mali vyššie ambície, hoci sa Adam drží v najlepšej tridsiatke. Rátame s tým, že sa opäť dostaneme na finálové podujatie. Andreasovi veľakrát tesne ušiel štart v druhom kole. Vieme, že na tréningoch chlapci na to majú. Možno chýba troška šťastia.

Čo plánujete do zvyšku ročníka?

Momentálne ideme pred pretekmi Svetového pohára v slovinskej Kranjskej Gore trénovať do Talianska. Následne nás čakajú dva „obráky“ v Kranjskej Gore. Týždeň po tom sa uskutoční finále pretekov Svetového pohára v Courcheveli, kam by sme sa chceli kvalifikovať. Medzitým by sme sa chceli pripravovať buď v Reiteralme alebo v Kranjskej Gore, čo sa bude odvíjať od podmienok. Samozrejme, program závisí aj od výsledkov v spomínaných pretekoch.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Musí ich to v prvom rade baviť. Treba vstávať s tým, že sa ráno tešia na kopec.