Vodnoslalomársky tréner Peter Cibák sa momentálne vrátil z dejiska olympijských hier v Tokiu, ktoré sa skončili nedeľným záverečným ceremoniálom. Pod päť kruhov priviedol Elišku Mintálovú v kategórii K1 žien. Jeho zverenka pri svojej premiére prešla až do finále, v ktorom obsadila deviate miesto. Viac o kariére Petra Cibáka i o slovenskom vodnom slalome sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Peter Cibák sa narodil 1. marca 1981. Pochádza z vodnoslalomárskej rodiny, pretože už jeho starý otec Ondrej, otec Peter i strýko Ivan sa venovali tomuto športu. Ako športovec sa zúčastnil na olympijských hrách v Pekingu 2008, kde skončil v K1 na 12. priečke. Po ukončení kariéry najskôr vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave v odbore vizuálne umenie. Postupne sa aj vďaka otcovi Petrovi dostal k trénerstvu. Viacerých pretekárov priviedol k medailám na vrcholných súťažiach v juniorských kategóriách. K jeho najvýraznejším zverencom patrí Eliška Mintálová, ktorá obsadila na OH v Tokiu v kategórii K1 deviatu priečku. Cibák je zamestnaný ako tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Vodnoslalomársky areál v Liptovskom Mikuláši sa nazýva podľa vášho starého otca Ondreja. Váš otec Peter je dlhoročný tréner a strýko Ivan sa aktívne zapája do diania ako funkcionár. Boli ste predurčený k súťaženiu vo vodnom slalome?

Keď sa narodí nový prírastok do rodiny Cibákovcov, tak zvyčajne si vyskúša vodný slalom. Môj starý otec ho sem v podstate priniesol. Rovnako sa mu dlhoročne venujú môj otec Peter a strýko Ivan, ktorý je prezident zväzu. Pokračoval som v ich šľapajách. Bola to prirodzená cesta. Vodný slalom sa mi zapáčil hneď na prvýkrát.

Čo ste si odniesli zo športovej kariéry do ďalšieho života?

Šport mi dal veľmi veľa. Počas aktívnej činnosti si to človek až tak veľmi neuvedomí, ale po väčšom časovom odstupe to zistí. Keď som bol mladší, tak som sa v lete venoval vodnému slalomu a v zime ľadovému hokeju. Podobne to mal napríklad aj Michal Martikán. Hodnotím pozitívne, že som bol zameraný všestrannejšie. Videl som aj skoro celý svet. Mám kopec priateľov vo všetkých kútoch zemegule. Vďaka športu som nadobudol veľké množstvo zážitkov. Život športovca je veľmi intenzívny. Musel som obetovať veľakrát aj osobný život. Nemohol som chodiť na dovolenky alebo tráviť voľný čas s kamarátmi. Vykompenzovalo sa mi to však iným spôsobom.

Začali ste s trénerstvom bezprostredne po „zavesení pádla na klinec“?

Po ukončení kariéry som si chcel dokončiť školu. Študoval som Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave so zameraním na vizuálne umenie. Aj vzhľadom na to som nemal v pláne ostať pri športe. Bolo to už po ukončení môjho štúdia, keď môj otec trénoval skupinu s Maťom Halčinom. Jazdil s ním na preteky Svetového pohára. Doma vtedy ostalo zopár juniorov na čele s Mirom Urbanom. Tým, že otec pri nich nemohol byť, tak som ho mesiac zastupoval. Vtedy sa Miro Urban stal mládežníckym majstrom sveta, o čo som sa pričinil aj ja svojou troškou. Na základe toho som si uvedomil, že by som sa mohol stať trénerom. Postupne ma oslovili zo zväzu, či by som sa stal trénerom mládeže. Utvoril som si skupinu pretekárov a pokračujem v tom doposiaľ.

Beriete ako trénerský vzor vášho otca alebo idete svojou cestou?

Môj otec ma k vodnému slalomu priviedol a veľmi veľa ma o ňom naučil. Určite však neexistuje jeden tréner, ktorý by vedel všetko. Trénerstvo je z môjho pohľadu v podstate „snehová guľa“, ktorá sa nabaľuje. Žiadny tréner nevymyslí niečo sám od základu. Samozrejme, sú tu naši úspešní olympijskí tréneri ako Peter Mráz či Jozef Martikán, od ktorých som čerpal poznatky. My, mladí tréneri sa snažíme na ich prácu nadväzovať. Vodný slalom sa vyvíja. Môžem povedať, že od dôb pred desiatimi až pätnástimi rokmi, keď som jazdil, sa tento šport radikálne zmenil. Tradícia vodného slalomu na Slovensku však vychádza z pôvodného konceptu.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Nemám až tak veľmi dlhú pôsobnosť pri seniorskej reprezentácii. Mojou ideou bolo v začiatkoch trénerskej kariéry, že sa budem venovať mladým pretekárom. Pri niektorých sa to začalo už od trinástich rokov, iní mali pätnásť-šestnásť. Moja viac ako sedemročná trénerská kariéra je skôr spätá s prácou pri mládeži. Viacerí si pripísali aj kvalitné výsledky. Simona Maceková sa v C1 stala juniorskou majsterkou Európy, Adam Gonšenica bol vicemajster Európy juniorov v K1. Eliška Mintálová získala striebro v K1 na majstrovstvách sveta do 23 rokov. Hovorievam aj mojim zverencom, že medaily v mládežníckych kategóriách sú len prvý krok k seniorskej reprezentácii. Za veľký úspech považujem, že sa Eliška Mintálová pod mojím vedením dostala pod päť kruhov.

Stanovili ste si méty v trénerskej kariére?

Každý tréner by si chcel siahnuť na tie najvyššie méty, ako sú medaily na majstrovstvách sveta, európskom šampionáte alebo na olympijských hrách. Samozrejme, to by som si veľmi želal. V prvom rade však musíte mať športovcov, ktorí to chcú viac ako tréner. Pokiaľ je to naopak, tak to určite nebude fungovať. Musí nastať zhoda. Musíte mať aj šťastie, aby ste sa stretli s výnimočným človekom, ktorý pre šport dokáže obetovať všetko. Najdôležitejšie je nastavenie vzťahu kouča a športovca.

Na OH v Pekingu 2008 ste v K1 obsadili 12. miesto. Spomínate rád na vašu olympijskú účasť?

Pri tom veľkom počte vrcholných podujatí sa mi to aj vzhľadom na jedinú olympijskú účasť trošku stráca, čo sa týka spomienok na samotnú súťaž. Keď príde deň pretekov, tak to musíte brať profesionálne ako každé iné podujatie. Nemali by ste tomu dávať po mentálnej stránke špeciálnu váhu, pretože premotivovanosť dokáže športovca „zomlieť“.  Spomínam si však, že olympijská atmosféra bola zvláštnejšia. Prídete tam a stretnete sa so špičkovými športovcami z celého sveta. Zrazu zistíte, že ste na výnimočnom podujatí. Všetko je úplne iné. Nikde inde sa to nedá zažiť.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Pokiaľ vám nevyjdú majstrovstvá sveta, tak to môžete vylepšiť počas nasledujúceho roka. Olympijské hry sa konajú len raz za štyri roky. Musíte byť nastavený na určitý deň, čo je extrémne náročné. Každý športovec si uvedomuje, že keď získa olympijskú medailu, tak sa zapíše do dejín športu. Už to nikto nedokáže zmazať ani mu to zobrať. Nie nadarmo sa vraví, že sa stáva nesmrteľným. Myslím si, že je náročné opísať to slovami. Športovci pod piatimi kruhmi zažívajú najkrajšie obdobie svojho života. Nedá sa to s ničím porovnať.

Označili by ste Elišku Mintálovú za vzornú zverenku?

Eliška je športovec, ktorého nemusím nejako špeciálne usmerňovať. Už keď sa dostala k vodnému slalomu, tak si stanovila cieľ štartovať na olympijských hrách. Som skôr len dirigent, ktorý jej ukáže cestu, keď sa jej v niečom nedarí. Snažím sa jej poradiť, napraviť to a takýmto spôsobom jej pomôcť. Ide o športovca, ktorý má jasný cieľ. Spolupracuje sa mi s ňou výborne, pretože je otvorená novým veciam. Každý šport je však činnosť, pri ktorej ste raz hore a raz dole. Snažíme sa to udržať v top výkonnosti. Je to hlavne pri mladých pretekároch, ktorí sa chcú dobre uviesť v seniorskej kategórii.

Môžu nám do budúcna vyrásť nové veľké mená svetového vodného slalomu, ako boli Michal Martikán, bratia Hochschornerovci alebo Elena Kaliská?

Ako tréner to musím vidieť pozitívne. (úsmev) Keby sme do toho ako kouči išli s negatívnou emóciou, tak len náročne by sme s tým dokázali niečo spraviť. Treba však povedať, že aj u nás prichádza ku generačnej výmene. Nahradiť takú generáciu ako boli Michal Martikán, Hochschornerovci či Elena Kaliská, by bolo pravdepodobne v každom športe extrémne náročné. Máme tu však viacerých športovcov v mládežníckom veku, ktorí ukazujú veľký potenciál smerom do budúcna. Treba na tom stále pracovať.

V čom vnímate pozitíva, čo sa týka podmienok pre vodný slalom na Slovensku?

Pozitíva vidím v „know-how“, pretože môžeme čerpať zo skúseností úspešných trénerov zo staršej generácie. Trénovali všetkých našich medailistov z olympijských hier. Učiť sa od nich je obrovské plus, ktoré sa nedá vyčísliť. Čo sa týka logistiky, to sa zmenilo. Koncom 90. rokov minulého storočia fungovalo na celom svete len päť kanálov, z toho dva sa nachádzali na Slovensku. Z toho sme extrémne „ťažili“. Dnes sú slalomové trate kdekoľvek na svete, takže v tomto už výhodu nemáme. Museli sme pristúpiť k renovácií kanálov v Liptovskom Mikuláši a v Čunove, vďaka čomu spĺňajú svetové štandardy. Stále však môžeme na základe toho využívať skvelé podmienky.

Naopak, kde nás „tlačí topánka“?

Negatívum by som videl v tom, že niektorí mladí športovci nevedia, či sa tomu chcú venovať naplno. Narazia možno na to, že treba tomu obetovať veľa času. Naopak, sú tu pretekári, ktorí sa športu venujú na maximum od začiatku. Je ich však málo. Radikálne sa nám zúžila základňa, hoci sa snažíme realizovať nábory. Niekedy máme problém v mládežníckej reprezentácii obsadiť nomináciu tromi vyrovnanými pretekármi. Z môjho pohľadu je to celospoločenský problém, ktorý sa objavuje aj v iných športoch.

Ako hodnotíte priebeh sezóny smerom k olympijským hrám v Tokiu?

Absolvovali sme v príprave všetko, čo sme si naplánovali. Po prestávke spôsobenej pandémiou nového koronavírusu sme mohli vycestovať do tepla, čo je pre nás kľúčové. Nič zásadné nám nechýbalo. Počas súťažného obdobia sprevádzali Elišku zdravotné problémy.

Boli cesta a aklimatizácia v dejisku olympijských hier bezproblémové?

Snažili sme sa aklimatizáciu čiastočne nasimulovať už vopred. Takým spôsobom sa dalo „stiahnuť“ zopár hodín. Ak to športovcom dovolil osobný život, tak na tom pracovali. Musím však povedať na margo teplôt, že nevyzerali až tak extrémne. Teplomer ukazoval 34 stupňov, avšak v dejisku bola veľmi vysoká vlhkosť atakujúca 90 až 100 percent. Na športovcov to pôsobilo devastačne. Neviem si predstaviť, že by sme celoročne trénovali v takýchto podmienkach. Naši pretekári sa snažili využívať všetky dostupné prostriedky na ochladzovanie. Či už to boli bazény, klimatizácia alebo ľadovanie. Prehrievanie organizmu vidím ako veľký problém.

Vyhovoval Eliške olympijský kanál?

Tomuto typu dejísk hovoríme „lego trate“, pretože sú postavené z tzv. rapid blokov. Čo sa týka Elišky, tak s týmto druhom kanálov nemá zásadný problém. Dokonca na nich v pretekoch Svetového pohára dosiahla niekoľko kvalitných výsledkov. Spravili sa tu zásadnejšie zmeny v druhej polovici trate v porovnaní s tým, keď sme tu absolvovali pred rokom a pol olympijský test. Myslím si, že to prispelo k zlepšeniu.

Páčilo sa vám ubytovanie v olympijskej dedine?

Na základe „covidových“ opatrení musel byť v hoteli pred presunom do olympijskej dediny každý ubytovaný samostatne, takže sme mali absolútny komfort. Vedeli sme aj z uplynulých hier, že olympijská dedina pojme veľmi veľa športovcov. Museli sa vzhľadom na to vtesnať do menších priestorov. Myslím si, že sme na to boli pripravení. Stravovanie tam bolo na veľmi dobrej úrovni. Konečne sme sa mohli najesť spolu, pretože dva týždne pred pretekmi sme boli len v hotelovej izbe a na slalomovej trati. Mohli sme sa aj relatívne voľne pohybovať po olympijskej dedine. Športovci mali taktiež mentálny oddych, pretože sa mohli ísť poprechádzať. Nachádzalo sa tam aj zopár pekných parkov. Vďaka tomu sme si mohli aj oddýchnuť a načerpať sily do jednotlivých súťažných dní.

S akými cieľmi ste išli do súťažného diania?

Elišku netlačím do výsledku. Je ešte veľmi mladá pretekárka. Dá sa povedať, že jej športový príbeh sa nachádza len na začiatku. Kdekoľvek prídeme, či už sú to majstrovstvá sveta, európsky šampionát alebo aj olympijské hry, berieme to od tréningu k tréningu. Rovnako v samotných pretekoch sme sa sústredili na jednotlivé jazdy od kvalifikácie. Chceli sme podať svoje maximum.

Beriete deviatu pozíciu Elišky Mintálovej pri premiére na olympijských hrách v Tokiu ako úspešný výsledok?

Tajne sme dúfali, že by sa mohla umiestiť do šiesteho miesta. Nevedel som, čo spraví s tak mladou športovkyňou debutová účasť pod piatimi kruhmi. Zvládla to perfektne, hoci sme možno chceli ísť trocha vyššie. Klobúk dole pre Eliškou, že sa dokázala zmobilizovať po mentálnej stránke vzhľadom na nepríjemné zranenie palca. Počas prvých dní po tom sme nevedeli, či vôbec bude môcť jazdiť v kajaku. Poviem to otvorene, s jej prístupu „mi padala sánka“. Kvalifikáciu a semifinále zvládla suverénne. Vo finále do sedemnástej bránky viedla. Z tohto pohľadu som s deviatym miestom spokojný.

Zanechali vo vás OH v Tokiu celkove dobrý dojem?

Diváci a okolie utvárajú atmosféru. Bolo to zvláštne, pretože v našom areáli sa nachádzala aréna pre osem-deväť tisíc ľudí, čo by znamenalo obrovský „kotol“. O toto sme boli ochudobnení, avšak športovci sú radi, že sa v tejto situácii zorganizovali olympijských hry. Športoviská organizátori pripravili perfektne. Išlo o jednu z najlepších slalomových tratí na svete. Čo sa týka opatrení, tak sme si za uplynulý rok zvykli na rôzne obmedzenia. S tým sme nemali žiadny problém. Som absolútne spokojný.

Čo vás čaká v najbližšom období?

V uplynulom čase si Eliška doliečovala zranenú nohu, takže sme sa sústredili na to. Na základe toho mala dva týždne voľno od tréningu na vode. Momentálne sa začíname pripravovať v Liptovskom Mikuláši. Vynechávame aj vzhľadom na zranenie i úspešné počínanie na olympijských hrách majstrovstvá Európy do 23 rokov. Následne nás už čaká svetový šampionát doma v Čunove, pred ktorým sa ešte predstavíme na pretekoch Svetového pohára v Španielsku a vo Francúzsku.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Ako som spomínal, je to o veľkom odriekaní v súkromnom živote. Ak sa tomu človek venuje naplno, tak sa vždy dostaví výsledok. Či už je to u mládežníka čiastkový úspech alebo u dospelého olympijská medaila. Pri vynaloženom maximálnom úsilí sa vám to stonásobne vráti. Po ukončení kariéry zistíte, že ste zažili niečo úžasné, s čím sa v bežnom živote nestretnete. Do konca života vám to už nikto nevezme. Ostane to len vaše.