Peter Žňava je tréner atlétky Emmy Zapletalovej, ktorá získala zlato v behu na 400 m cez prekážky na uplynulých majstrovstvách Európy do 23 rokov v estónskom Talline. Zároveň utvorila rekord šampionátu, slovenské národné maximum a dosiahla desiaty najlepší čas tohtoročných svetových tabuliek. Žňava v minulosti trénoval aj osemstovkára Jozefa Repčíka, s ktorým sa zúčastnil na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Aktuálne prišiel so svojou zverenkou z úspešných ME a pripravujú sa na štart pod piatimi kruhmi v Tokiu. Viac o Petrovi Žňavovi i o slovenskej atletike sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Peter Žňava sa narodil 6. októbra 1982 v Nitre. Na základnej škole navštevoval atletickú triedu. Následne sa venoval futbalu, od ktorého sa opäť vrátil k atletike. Vyštudoval učiteľstvo telesnej výchovy a informatiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Popri štúdiu a následne čiastočnom úväzku na športovom gymnáziu reprezentoval Slovensko na vrcholných podujatiach v behu na 400 metrov. Po ukončení kariéry najskôr kombinoval trénerstvo a učiteľstvo informatiky. Momentálne je tréner na plný úväzok na strednej športovej skole v Nitre. V minulosti pripravoval osemstovkára Jozefa Repčíka, s ktorým sa predstavil na OH v Riu de Janeiro 2016. Aktuálne vedie európsku rekordérku do 23 rokov na 400 metrov cez prekážky Emmu Zapletalovú, ktorá získala zlatú medailu na ME tejto vekovej kategórie v estónskom Talline. Žňava patrí pod klub ŠK ŠOG Nitra a spolu so svojou zverenkou sú súčasťou Národného športového centra.

Učarovala vám atletika od malička?

Navštevoval som Základnú školu Nábrežie mládeže v Nitre, kde som chodil do atletickej triedy. Popritom som hrával futbal za menší nitriansky klub. Po ukončení základnej školy som pokračoval už len vo futbale. Na strednej škole som však išiel na atletické majstrovstvá okresu, z ktorých som v jednom roku postúpil z krajského až na celoslovenský šampionát. Ďalší rok sa to zopakovalo. Na majstrovstvách okresu som už zopár chlapcov poznal. Hovorili mi, že v tomto roku sa mi to už nepodarí, pretože sú tu náročnejší súperi. Nechal som ich za sebou. Rovnako to bolo aj na majstrovstvách kraja. Povedal som im, že pokiaľ ich prekonám, tak sa začnem venovať vo väčšej miere atletike. Dostal som sa k trénerovi Martinovi Illéšovi. Hneď nasledovali školské majstrovstvá Slovenska, na ktorých som skončil tretí. Počas ďalšieho roka som ešte kombinoval futbal s atletikou. Napokon som sa rozhodol, že všetku energiu vložím len do „kráľovnej športov“.

Spomínate rád na svoju športovú kariéru?

Zúčastnil som sa na dvojo majstrovstiev Európy vonku, jednom halovom európskom šampionáte a na Svetovej univerziáde. Samozrejme, ako každý športovec som sníval o účasti na olympijských hrách. Na to mi chýbalo v roku 2008 do Pekingu pätnásť stotín. Išlo o rok, ktorý bol pre mňa výkonnostne najvydarenejší. Chýbala tomu však čerešnička na torte, čo ma dlho mrzelo.

Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať trénerstvu?

Keď som končil strednú školu, chcel som pokračovať v atletike i v športovaní. Bavil ma šport, takže voľba vysokej školy bola pre mňa jednoduchá. Vybral som si učiteľstvo telesnej výchovy a informatiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Keď som úspešne ukončil univerzitu, tak môj vtedajší tréner Martin Illéš pracoval na nitrianskom športovom gymnáziu. Povedal mi, nech si podám žiadosť na túto školu, že je veľká šanca, aby ma tam prijali do zamestnania. Absolvoval som pohovor s riaditeľom, ktorý ma prijal. Tri roky som tam pôsobil na čiastočný úväzok, pretože som ešte aktívne behával. Postupne som prešiel na pozíciu trénera a učiteľa informatiky. Následne sa zo mňa už stal rýdzo atletický tréner. Začínal som najskôr pri malých deťoch od primy a sekundy, ktoré si prechádzali všetkými športmi. Postupom času som prešiel k vyšším ročníkom so špecializáciou na atletiku, ktorým sa venujem až doteraz.

Označili by ste niekoho za svoj trénerský vzor?

Samozrejme, výrazný rukopis na mojej trénerskej práci zanechal môj tréner Martin Illéš, ktorý ma trénoval počas celej mojej desaťročnej športovej kariéry. Momentálne úzko spolupracujeme s docentom Mirom Vavákom, od ktorého sa snažím veľa učiť.

Beriete ako svoj najväčší trénerský úspech zlato Emmy Zapletovej na 400 m cez prekážky na ME do 23 rokov v Tallinne počas uplynulej soboty?

Jednoznačne je to Emmin čerstvý víkendový výkon, keď sa jej podarilo zvíťaziť v behu cez prekážky na 400 metrov na majstrovstvách Európy do 23 rokov výnimočným časom. Utvorila rekord európskeho šampionátu tejto vekovej kategórie a momentálne je desiata vo svetových tabuľkách, štvorka v Európe. Skutočne tento výsledok vyčnieva nad všetkými ostatnými.

Vytýčili ste si ciele do budúcna?

Sny, ktoré som mal, sa mi postupne plnia, hlavne vďaka Emme. Chcel som sa zúčastniť na olympijských hrách, čo sa mi už pred piatimi rokmi podarilo vďaka Jožkovi Repčíkovi. Povedzme si však na rovinu, že na tom som veľkú zásluhu nemal. Jozef rok predtým odišiel od Marcela Lopuchovského, pod ktorým dosiahol olympijský limit. Teraz sa mi to podarilo s Emmou, na čom mám výraznejší podiel. Za métu som si stanovil taktiež byť na štarte Diamantovej ligy, čo sme s Emmou dosiahli minulý rok. Rovnako sme dokázali uspieť na vrcholnom podujatí. Čiže budem sa musieť zamyslieť na ďalšími novými cieľmi. (úsmev)

Zanechali vo vás OH v Riu de Janeiro 2016 hlbokú stopu?

Určite, olympijské hry sú niečo navyše. Každý tréner alebo športovec, ktorému sa podarí na nich zúčastniť, je za to veľmi vďačný. OH v Riu boli z môjho pohľadu vydarené, aj čo sa týka slovenskej výpravy. Matej Tóth tam získal zlato, čo som mohol vidieť naživo. Pre mňa to malo pridanú hodnotu v tom, že s Maťom sme v podstate rovesníci. Navštevovali sme rovnakú školu. Poznáme sa odmalička a stále sme veľmi dobrí kamaráti. Toto vnímam ako najväčší športový zážitok, aký som mal možnosť zažiť až do Emminho víkendového úspechu na európskom šampionáte.

Znamená pre vás pojem olympijské hry niečo výnimočné?

Ide o najväčší športový sviatok. Každý športovec sa tam túži dostať. Trošku ma mrzí, že tohtoročné olympijské hry budú poznačené pandémiou nového koronavírusu. Na základe toho to nebude mať úplne pravú olympijskú atmosféru. V každom prípade sa na ne teším. Verím, že si to tam aj patrične užijeme.

Je spolupráca s európskou rekordérkou a majsterkou Európy do 23 rokov na 400 m cez prekážky Emmou Zapletalovou ideálna?

Bezproblémová úplne nie je, pretože každý športovec má svoje špecifiká. Emmu som však už viackrát označil za atlétku, ktorá sa venuje športu naplno dvadsaťštyri hodín denne. Dáva do toho maximum. O to viac to trénera so športovcom baví. Samozrejme, má aj svoje chvíľky, keď je to náročnejšie. Nikdy to však nebolo nič výraznejšie. So všetkým sme si zatiaľ poradili. Myslím si, že Emma je športovkyňa, akú by chcel trénovať každý kouč.

Naznačuje Emmin úspech svetlú budúcnosť slovenskej atletiky?

Myslím si, že generácia, do ktorej patrí aj Emma, je veľmi silná. Okrem nej mohli „bojovať“ o vysoké priečky aj ďalší traja pretekári. Maťo Baluch na 400 metrov cez prekážky obsadil siedme miesto. Pred dvoma rokmi získal na majstrovstvách Európy juniorov bronz. Minulý rok bol vysoko v rebríčku štvorstovkár Oliver Murcko, avšak v tejto sezóne ho pribrzdilo zranenie. Taktiež je tu Gabika Gajanová, ktorá by bez problémov spôsobených ochorením COVID-19 tiež s určitosťou zápolila o cenný kov. Verím, že sa im podarí dosiahnuť ďalšie úspechy.

V čom vidíte pozitíva v podmienkach pre atletiku na Slovensku a v akej oblasti by sa dali zlepšiť?

Z hľadiska Emminých možností na prípravu sa nemáme na čo sťažovať. Má kvalitné podmienky na prípravu. Ak sú náhodou aj v nejakom bode trošku slabšie, tak sa snažíme hľadať možnosti, aby sa tréningový proces realizoval čo najhladšie.

Ste spokojný s priebehom tallinnských majstrovstiev Európy v atletike do 23 rokov?

V prvom rade sme vďační, že sa vôbec majstrovstvá Európy do 23 rokov uskutočnili. Mali sa pôvodne konať v nórskom Bergene. Nóri však oznámili, že v dôsledku pandemických opatrení ich nedokážu usporiadať. Boli sme z toho sklamaní, avšak prichádzali „šumy“ z Estónska, že možno budú schopní usporiadať dva mládežnícke európske šampionáty po sebe. S napätím sme čakali, ako to dopadne. O pár dní na to vyšla informácia, že Estónci do toho pôjdu. V Tallinne už vo štvrtok odštartujú majstrovstvá Európy juniorov. Krajina aj Tallinn sa nám páčili. Je vidno, že 30 rokov od odčlenenia od ZSSR budovali krajinu. Nevšimol som si žiadne nedostatky, ktoré by sme mohli organizátorom vyčítať.

Zvládla vaša zverenka jednotlivé behy od rozbehov po finále bez zaváhania?

Tým, že Emma nastupovala ako favoritka s najlepším osobným rekordom i tohtoročným časom, to bolo náročné zvládnuť najmä mentálne. Naozaj sa s tlakom vyrovnala veľmi dobre. Taktickú stránku rovnako zvládla vynikajúco. Z 30 prekážok preskočila 29 v podstate tak, ako sme sa dohodli. V rozbehoch a v semifinále zošetrila veľa síl. Vo finále to „rozbalila“. Prvýkrát v živote jej vo finálovom behu vyšlo všetkých desať prekážok bez chyby. Odzrkadlilo sa to aj na výsledku.

Kam sa ešte môže Emma výkonnostne posúvať?

Bude to veľmi náročné, aj keď nedostatky sa dajú nájsť v každom behu. Určite má na to, aby behala ešte rýchlejšie. Emma má ešte rezervy aj v tréningu, pretože si nechávam určitý priestor na pridávania záťaže. V prognózach zlepšovania výkonnosti som však opatrný.

Už na budúci piatok sa začínajú olympijské hry v Tokiu. S akými cieľmi budete letieť do japonskej metropoly?

S podobným v porovnaní s tým, ako sme rozmýšľali pred európskym šampionátom. Do každého šampionátu ideme postupne. Sústredíme sa na rozbehy. Je to úplne iný typ pretekov ako predošlé. V nich bola favoritka, v Tokiu to tak nebude. Ideme tam troška opatrnejšie a s väčšou pokorou. Momentálne má desiaty najlepší čas na svete. Tam to nebude vôbec nič znamenať. Všetky dievčatá prídu na sto percent pripravené a budú vylaďovať formu práve na štart pod piatimi kruhmi. My sme sa sústredili na európsky šampionát do 23 rokov. Veríme však, že sa nám podarí formu udržať. Budeme sa snažiť dosiahnuť pekný výsledok. Spravíme všetko pre to, aby sme v prvom rade postúpili z rozbehov. Ďalej sa už uvidí.

Aké očakávania máte od dejiska, čo sa týka napríklad diváckej neúčasti alebo klimatických podmienok?

Veľmi nás mrzí, že to bude bez obecenstva. Emma má divákov veľmi rada. Ak je dobrá atmosféra, tak jej to vždy veľmi pomôže. Bude sa musieť vyrovnať aj s tým. Trošku som opatrnejší aj, čo sa týka časového posunu, ktorý nám úplne nevyhovuje. Odlietame však v dostatočnom predstihu. Budeme tam dva týždne pred pretekmi. Dúfam, že sa nám podarí dobre aklimatizovať a vyrovnať sa s vysokou vlhkosťou. Emma je štvorstovkárka, čo by nemuselo mať až taký výrazný vplyv na jej výkon. Náročnejšie to budú mať vytrvalci v disciplínach od 800 metrov a vyššie. Verím, že to zvládneme. Poradíme sa s docentom Vavákom, ako to spraviť čo najlepšie.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Z toho, čo mi Emma rozpráva, tak mám pocit, že pre mladších atlétov už je vzor. Treba si hľadať idoly a učiť sa od nich. Ako povedal šéftréner Pupiš: „Kto chce dosiahnuť niečo veľké, musí mať veľký sen.“ Naozaj si treba za tým ísť. Niekto sa môže snažiť na sto percent, ale nie každému je to dopriate. Nech si spočítajú, čo znamená sto percent. Veľakrát sa stane, že z ich pohľadu do toho dávajú maximum, avšak ja to vidím len na 60 - 70 percent.