Tréner mužskej biatlonovej reprezentácie Tomáš Kos: Mal som česť spolupracovať s Nasťou

Tomáš Kos sa zúčastnil na devätoro zimných olympijských hrách (ZOH). Anastasiu Kuzminovú priviedol v pozícii streleckého trénera k zisku jednej zlatej a dvoch strieborných medailí na ZOH v juhokórejskom Pjongčangu 2018. Aj vďaka nemu si okrem iného držiteľka šiestich olympijských cenných kovov pripísala titul majsterky sveta a v závere kariéry „vybielila“ vytúžených dvadsať terčov v štvorpoložkových pretekoch. Aktuálne sa Kos venuje ako hlavný tréner slovenskej biatlonovej reprezentácii mužov, ktorá v prebiehajúcej sezóne postupnými krokmi napreduje.

Tomáš Kos sa narodil 31. decembra 1967 v českej Jilemnici. Od útleho veku sa vďaka otcovi venoval behu na lyžiach, z ktorého „presedlal“ na biatlon. Na ZOH sa zúčastnil ako pretekár trikrát a v pozícii trénera šesťkráť. Na ZOH v Pjongčangu 2018 sa podieľal na zisku jednej zlatej a dvoch strieborných medailí Anastasie Kuzminovej. Najúspešnejšej slovenskej reprezentantke v histórii olympijských zápolení pomohol aj k zlatu na majstrovstvách sveta v Östersunde 2019, k trom malým glóbusom a k desiatim víťazstvám v pretekoch Svetového pohára. Momentálne pôsobí ako hlavný kouč slovenskej mužskej biatlonovej reprezentácie. Kos je zamestnaný ako tréner v rámci Slovenského zväzu biatlonu.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

To už je tak dávno, že si na to ani nespomínam. (smiech) S bežeckým lyžovaním som začal vďaka otcovi, ktorý amatérsky taktiež behal na lyžiach. Viedol nás k tomu aj s mojimi dvomi staršími sestrami. Ony to nechali a ja som pri tom ostal ako jediný. V mladosti ma otec aj trénoval v žiackej kategórii. Biatlon som najskôr len „pozoroval z diaľky“, postupne som sa k nemu dostal.

Pokračovala vaša aktívna kariéra plynule k vrcholovému biatlonu?

Mal som šťastie, že v Jilemnici otvorili stredisko vrcholového športu. Vzali ma tam, a tak sa začala moja biatlonová kariéra. Bolo to ešte v hlbokej totalite. Vecí, ktorým sa človek mohol venovať, nebolo v tom čase ešte príliš veľa. Dnes je záujmov a možností oveľa viac. Tým, že pochádzam z Krkonôš, mi nenapadlo nič iné, ako behať na lyžiach. Spomínam rád na tie časy. Myslím si, že som mal nadanie na šport. Výsledky sa dostavili dosť rýchlo. Prešiel som si česko-slovenskou juniorskou reprezentáciu. Potom som mal tú česť, že som mohol reprezentovať aj v kategórii dospelých. Medzi dospelými som štartoval už ako dvadsaťročný, pretože vtedy sa nám skončila juniorská kategória.

Spomínate si celkove na pôsobenie v seniorskej kategórii pozitívne?

Zhodou okolností sa v roku po prechode k dospelým uskutočnili ZOH 1988 v Calgary, kam sa mi podarilo kvalifikovať cez sieť kvalifikačných pretekov. Išlo o prvý moment, keď som sa stretol s „veľkým“ biatlonom. Nesklamal som tam. Skončil som v Kanade na 22. a 24 mieste. Bola to motivácia do ďalších sezón, v ktorých sa mi pomerne darilo. V roku 1992 som v rýchlostných pretekoch Svetového pohára v nemeckom Ruhpoldingu obsadil 2. miesto. Získal som aj striebornú medailu na majstrovstvách sveta v pretekoch hliadok. Mal som šťastie, že som za šesť rokov stihol tri účasti pod piatimi kruhmi. Zúčastnil som sa aj na ZOH v Albertville 1992 a moja záverečná olympijská účasť v pozícii športovca bola v Lillehammeri 1994.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?

Dá sa povedať, že áno. V roku 1996 som ešte absolvoval jarné testy, po ktorých som sa rozhodol ukončiť aktívnu kariéru. Po jej ukončení som v pozícii asistenta trénera českej reprezentácie hneď začal trénovať chlapcov, s ktorými som súťažil. Bol to razantný skok. V Nagane 1998 som sa predstavil ako tréner českej reprezentácie. Pri českom tíme som strávil štyri sezóny až do roku 1999. Potom som zhodou náhod dostal ponuku zo Slovinska, aby som trénoval spoločne mužskú i ženskú reprezentáciu. Najskôr sa mi nechcelo ísť nikam, keďže Česko malo veľa perspektívnych pretekárov. Slovinci však za mnou chodili celú sezónu a nakoniec som im to na jar podpísal na dva roky. Z dvoch rokov napokon bolo celých osemnásť. Tam som pôsobil na štvoro ZOH od Salt Lake City 2002 po Soči 2014. V Pjongčangu 2018 už nasledovalo pôsobenie pri slovenskom tíme, pri ktorom som až doteraz.

Inšpiroval vás niektorý z trénerov?

Až takto som o tom nepremýšľal, že by som mal nejaký trénerský vzor. Skôr sa snažím robiť svoju prácu najlepšie, ako viem. Musím povedať, že sa to celkom aj podarilo. Tréner musí vidieť, že jeho práca niekam smeruje. Výsledky sú meradlo toho, či je tréner úspešný alebo nie. Samozrejme, záleží na tom, koho trénujete. Pokiaľ nie ste v nórskej či nemeckej reprezentácii, tak musíte mať veľké šťastie, že sa pod vás dostane športovec, ktorý je skutočne talentovaný. Nebolo ich síce veľa, ale mohol som trénovať biatlonistov, ktorí dosahovali top výsledky.

Máte za sebou veľké množstvo úspechov na vrcholných podujatiach. Ktoré z nich si vážite najviac?

Sú to aj čiastkové úspechy, ktoré neboli od elitných pretekárov. Trénera teší, že dokáže aj z menej nadaných športovec „vytiahnuť“ maximum, čo v nich je. Samozrejme, nemôžu byť všetci majstri sveta alebo olympijskí víťazi. Podieľal som sa na medailách na majstrovstvách sveta, na zimných olympijských hrách. Kvalitných výsledkov bolo vcelku dosť, avšak vyložene by som pravdepodobne žiadny nevyzdvihoval. Skôr ide o zadosťučinenie, že moja práca niekam smerovala. Na základe toho sa dostavovali výsledky.

Vytýčili ste si ešte nejaké ciele v rámci vašej bohatej trénerskej kariéry?

Bola a stále je bohatá i celkom dlhá. Biatlon ma v pozícii pretekára aj trénera sprevádza celým životom. Záleží aj na tom, kde a koho trénujete. Uspokojí ma práca v tom smere, aby športovci dokázali vydať zo seba maximum. Pre niekoho to značí olympijskú medailu, a pre iného 20. či 40. miesto. To je motivácia. Závisí to taktiež od uhla pohľadu.

Deväťkrát ste sa predstavili na zimných olympijských hrách, z toho tri razy ako pretekár a šesťkrát ako tréner. Čo pre Vás znamená pojem olympijské hry?

Ide v podstate o klišé, ale je to, samozrejme, sen každého športovca. Nie je úplne jednoduché na to odpovedať. Skôr ide o to, ako to vníma daný športovec alebo tréner. Myslím si, že sú to preteky ako každé iné. Sú výnimočné vzhľadom na to, že sa uskutočnia len raz za štyri roky. Mňa by však rovnako uspokojila medaila z majstrovstiev sveta. Výkonmi je to na rovnakej úrovni. Olympijské hry vníma oveľa viac verejnosť. Potom sa zdá, že výsledok z nich znamená o niečo viac. Z môjho pohľadu je jedno, na ktorom vrcholnom podujatí danej sezóny človek dosiahne kvalitný výsledok.

Pričinili ste sa okrem iného o zisk zlatej a dvoch strieborných medailí Anastasie Kuzminovej na ZOH v Pjongčagu. Spolupracovalo sa s trojnásobnou olympijskou šampiónkou bez problémov?

Som rád, že som mal česť spolupracovať s Nasťou. Je výnimočná pretekárka. Dohodli sme sa na spolupráci, pretože chcela pomôcť pri dosiahnutí cieľov, ktoré ešte mala pred sebou. Poznali sme sa už predtým a veľakrát sme diskutovali o rôznych veciach. Keď ju človek spozná ešte bližšie, zistí, že jej ako tréner už len ťažko môže niečo dať. Dá sa pracovať na maličkostiach, ale vo finále je výnimočná športovkyňa. Dokázala trikrát po sebe vyhrať na zimných olympijských hrách. Sama sa veľmi dobre poznala a vedela, čo má robiť pre to, aby dospela k fantastickým výsledkom. Vážim si, že sme spolu mohli byť. „Vypilovali“ sme nejaké technické záležitosti. Spolupracovali sme pri streleckých tréningoch a nástreloch.

Mohli by ste zhodnotiť spoluprácu, čo sa týka mužskej biatlonovej reprezentácie?

Myslím si, že tím je veľmi malý. Najväčší problém vidím v tom, že tu nie je vnútorná konkurencia. Pracujeme len so športovcami, ktorí sú k dispozícii. Nemáme žiadnu náhradu. Všetci musia ísť „nadoraz“. Partia, ktorá sa utvorila, však dobre funguje. Všetko do seba zapadá. Chlapci sa chcú zlepšovať a pracujú na tom. Samozrejme, je to niekedy dlhá cesta, ktorá nemusí mať konkrétny cieľ. Nedá sa výkonnostne spraviť skok zo sezóny na sezónu. Keď sa na to pozriete, tí najlepší už boli medzi najlepšími v juniorskej kategórii. Potom potvrdzovali výsledky medzi dospelými. Samozrejme, môže sa stať aj opak, že elitní juniori „zapadnú prachom“. Títo muži sú to najlepšie, čo máme na Slovensku. Väčšina má niečo za sebou. Postup je však pomalý. Nedá sa očakávať, že príde nový tréner a zrazu výkonnosť „vyskočí“ o dve-tri triedy nahor. Systematickou prácou a postupným zlepšovaním sa môžeme dostať na úroveň, s ktorou by sme mohli byť spokojní. Veríme tomu, že máme veľké rezervy, na ktorých môžeme pracovať. Hlavne, aby to malo zmysel. Pokiaľ budú zdraví, tak sa výsledky dostavia. Ešte určite nie sú na svojom maxime.

Vidíte budúcnosť slovenského biatlonu pozitívne?

Šport nielen na Slovensku, ale aj vo svete svojím spôsobom stagnuje. Nehovorím, že na najvyššej úrovni, ale detí a mládeže je pri športe oveľa menej v porovnaní s minulosťou. Keď aj sú, tak veľká väčšina skončí v mládežníckom veku. Problém je v tom, že tí, ktorí vydržia, sa automaticky dostanú do reprezentácie. Je to náročné byť optimista. Všetko je to aj o generáciách. Môže sa zísť generácia, v ktorej sú dvaja-traja talentovaní športovci. Situácia sa vďaka tomu môže rýchlo obrátiť. Môžeme to vidieť napríklad na českej reprezentácii, že biatlon tam bol kedysi na takej úrovni ako na Slovensku. Zrazu prišli výsledky a veľký „boom“. V Česku sa stal biatlon šport číslom jeden. Pred zopár rokmi prakticky nikto nevedel, čo biatlon je. Ľudia sa pýtali, či jazdíme na koni, alebo ako tento šport vôbec funguje.

Ako by sa dala situácia na Slovensku zlepšiť?

Musí sa pracovať s mládežou. Kluby musia pracovať na vysokej úrovni. Musia vzniknúť športoviská, aby decká mali kde športovať. Je náročné, aby sa rozvíjali, keď sa na Slovensku nachádza len jeden biatlonový areál s kolieskovou dráhou v Osrblí. Keby mali deti dochádzať na tréning sto kilometrov, tak verím, že ich to jedného dňa prestane baviť. Zmena nepríde hneď, aj keď vidno snahu. Čaká nás ešte veľa práce, aby talenty mali šancu sa rozvíjať. Následne by sa konkurencia a celkový stav biatlonu na Slovensku mali šancu zvýšiť. Biatlon tu má tradíciu, pretože vychoval veľa úspešných pretekárov. Treba však na ňu nadviazať. Viem, že je to prevažne otázka financií a vôle správnych ľudí na správnom mieste.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach, čo sa týka biatlonu?

Síce to nie je na dennom poriadku, ale aj z mála sa dá vychovať pretekárov, ktorí sa dokážu presadiť v najužšej svetovej špičke. Všetko je to o ľuďoch. Veľa vecí musí do seba zapadnúť. Potom sa musí počkať, kým prídu lepšie časy v slovenskom biatlone.

Mužský tím sa v tomto ročníku Svetového pohára rozbiehal postupne. V uplynulých dňoch sa však Michal Šima len ako piaty Slovák v histórii kvalifikoval do pretekov s hromadným štartom a štafeta atakovala umiestenia v elitnej desiatke. Ako hodnotíte doterajší priebeh sezóny?

Ešte pred viac ako dvomi rokmi som popri práci s Nasťou začal spolupracovať s chlapcami, ktorí trénovali spolu v jednej skupine. Mal som možnosť ich spoznať a do určitej miery som už spolupracoval s mužským „mančaftom“. Vlani to bola prvá sezóna, keď som sa venoval len mužskému tímu. Sezóna sa nám až tak nevydarila. Bolo to aj tým, že tréningový proces si musí trochu „sadnúť“. Vedel som, že výsledky mužov neznamenali maximum, čo dokážu zo seba vydať. Systém sa nastavil a začalo to fungovať. Chlapci si na systém zvykli a postupne to začalo prinášať ovocie. Musíme „makať“ ďalej a robiť postupné kroky. Treba vylepšovať to, čo sa dá. Je to len potvrdenie toho, že to má zmysel. Treba vydržať. Ako hovorím zlepšenie nepríde skokovo, ale budú sa môcť približovať k svojmu maximu. Myslím si, že sa to čiastočne ukazuje. Napríklad je dobré, že aj v štafetách máme o čo „bojovať“. Takéto preteky vás môžu posunúť vyššie.

Najskôr vás čakajú majstrovstvá Európy v poľskom stredisku Duszniki-Zdrój, potom sa predstavíte na svetovom šampionáte v slovinskej Pokljuke. S akými cieľmi pôjdete na tieto podujatia?

V biatlone je náročné stanoviť si ciele. Na majstrovstvách Európy nie je konkurencia zďaleka taká vysoká ako v pretekoch Svetového pohára alebo na majstrovstvách sveta. Keď sa však na to pozrieme z pohľadu medailí, či umiestení na 6. až 10. mieste, tak aj na európskom šampionáte nájdeme dostatočnú konkurenciu. Bude dobré, keď sa dostaneme k výsledkom do 20. miesta. Každé preteky sú iné. Na tieto súťaže pôjdeme z plného zaťaženia. Uplynulé tri týždne sme mali náročné obdobie, čo sa týka množstva pretekov. Uvidíme, v akej pohode budú chlapci, ktorí sa budú reaklimatizovať po pobyte vo vysokej nadmorskej výške. Budeme robiť všetko pre to, aby sme dosiahli maximum. Natrénované máme dostatočne. Verím, že to vydržíme až do konca sezóny. Samozrejme, momentálne už vzhľadom na nahustený program nemáme čas na nejaké dolaďovanie smerom k vrcholom sezóny. Musíme dúfať, že vďaka pretekom sa to zdvihne nahor. Veríme, že budeme v optimálnej pohode aj na majstrovstvách sveta v Pokljuke.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Vzhľadom na súčasnú koronakrízu i celkovo náročné obdobie sa netreba vzdávať, keď majú nejaké predpoklady úspešnej kariéry. Viem, že to veľakrát bolí. Určite sa nájde veľa jednoduchšieho a menej bolestivého využitia voľného času. Myslím si, že sa oplatí vydržať. Treba sa snažiť prekonávať prekážky. Pri neúspechu sa netreba vzdávať. Keď vydržia, tak sa im to raz môže vrátiť.