Tréner rýchlostných kanoistov Andrej Wiebauer chce priniesť olympijskú medailu, bez práce však nie sú koláče

Tréner rýchlostných kanoistov Andrej Wiebauer si vytýčil jasný cieľ, keďže chce získať so svojimi zverencami cenný kov z olympijských hier. Postarať by sa o to mohli Samuel Baláž alebo Denis Myšák, ktorí by mohli sedieť v Tokiu v K4 na 500 m. Momentálne sa Wiebauerova tréningová skupina pripravuje v Maďarsku, odkiaľ nám poskytol rozhovor.

Andrej Wiebauer sa narodil 10. augusta 1979 v Bratislave. S rýchlostnou kanoistikou začal vďaka otcovi a bratovi, keď mal osem rokov. Postupne sa prepracoval do reprezentácie a bol účastník OH v Sydney 2000 ako náhradník pre štvorkajak. Ako tréner okrem iného priviedol Samuela Baláža k medailám v juniorských kategóriách na svetových i európskych šampionátoch. Zaslúžil sa aj o miestenku na OH v Tokiu v K4 na 500 m, keď jeho zverenec sedel v bronzovej posádke na majstrovstvách sveta 2019 v Szegede. Wiebauer trénersky pôsobí v Športovom centre polície a v klube ŠKP Bratislava.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

Rodičia ma priviedli v mojich ôsmich rokoch do Karlovej Vsi, kde bol klub Vinohrady. Počuli v rozhlase, že kajakári realizujú nábor. Bývali sme v Petržalke. Otec s mojím bratom ma posadili do auta a išli sme to skúsiť. Vtedy som sa prvý raz ocitol vo vodáckom areáli. Moja prvá trénerka bola Gaba Hochschornerová, mamina Peťa a Paľa. Po krátkom čase som prestúpil do susednej lodenice VK Tatran. Tam som pôsobil do 18 rokov.

Ako si spomínate celkovo na vašu športovú kariéru?

Musím povedať, že začiatky neboli jednoduché. Na začiatku mi to príliš nešlo, ako desaťročný som sa aj „okúpal“. Bol som chudučký. Začalo sa to však „lámať“, keď som mal dvanásť rokov. Vtedy začali prichádzať úspechy aj na slovenskej scéne. Približne od 15 rokov som sa dostal do reprezentácie. Nechcem povedať, že som mal obrovské úspechy v juniorských časoch, ale do osemnástky som bol možno najlepší na Slovensku. Na základe tretieho miesto na majstrovstvách sveta juniorov a ďalších kvalitných výsledkov som sa postupne dostal do seniorskej reprezentácie. Tam som pôsobil desať rokov.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Prakticky celý život som sa venoval rýchlostnej kanoistike. Popri profesionálnom športe som absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave v odbore trénerstvo rýchlostnej kanoistiky a učiteľstvo telesnej výchovy. Na sklonku kariéry som úspešne ukončil štúdium a moje prvé kroky viedli do Tatranu, z ktorého ma oslovili. Vrátil som sa do známeho prostredia. Začal som trénovať malé detičky. Prešiel som si v klube všetko od základu a postupne som sa „premotal“ k vyšším kategóriám. Iný variant civilnej kariéry som v podstate nezvažoval, keďže ma po kariére oslovili kluby i stredisko vrcholového športu Ministerstva vnútra SR. Momentálne pôsobím v stredisku a na Slovenskom zväze rýchlostnej kanoistiky.

Máte nejaký trénerský vzor?

Za mojej éry, v ktorej pôsobím pri rýchlostnej kanoistike, som sa stretol s viacerými vynikajúcimi trénermi. Samozrejme, môžem spomenúť mená ako Tibor Soós, Paľo Blaho, trénoval ma aj Felix Masár. Za veľa vďačím práve Tiborovi Soósovi a Paľovi Blahovi, ktorí ma formovali. Pri mojich prvých kajakárskych krokoch ma viedla Gaba Hochschornerová, ktorá bola nad vecou. V trénerských začiatkoch mi pomohol Robo Petriska. Posunul ma, čo sa týka vedomostí, vzdelania aj motivácie. Teraz sa už pozerám na top trénerov, ktorí viedli reprezentáciu, ako napríklad prvotnú K4 s Riszdorferovcami, Jurajom Bačom a s Erikom Vlčekom. To sú teda viackrát spomínaní Soós a Blaho, s ktorými dodnes komunikujem. Nazval by som ich mojou oporou.

Zaznamenali ste už viacero trénerských úspechov. Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Myslím si, že každý si váži pravdepodobne najviac začiatky. Pôsobil som v skromných podmienkach pri Karloveskom ramene, kde voda nie je úplne ideálna. Tatran je poloturistický klub, v ktorom sa mi počas môjho pôsobenia podarilo vytrénovať siedmich-ôsmich reprezentantov. „Zlatú ruku“ som mal pri Samovi Balážovi, ktorého vediem od štrnástich rokov. V úvode našej spolupráce na tom nebol príliš dobre, čo sa týka výkonnosti. V osemnástich sa mu však podarilo vybojovať medailu na majstrovstvách sveta i Európy juniorov a následne aj v kategórii do 23 rokov. To by som označil za pravdepodobne najšťastnejšie chvíle v mojej trénerskej kariére, pretože sa mi podarilo z pozície klubového trénera poskytnúť reprezentácii športovca s medailovým úspechom. U nás v Bratislave sa to veľmi cenilo, keďže nemáme až také kvalitné zázemie ako Komárno alebo Šamorín. Tešilo ma to. Chalani sú teraz už o dva-tri rôčky starší a môžeme sa rozprávať aj o najvyššom leveli, na ktorom si pripisujú medaily. To je tiež krásne, avšak začiatky si vážim najviac.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Určite chceme priniesť medailu z olympijských hier. O to nám tu teraz ide a preto drieme. Vidím to pozitívne i reálne. Mladá generácia je schopná získať zlatú medailu.

Ako sa spolupracuje s ašpirantmi na štart v štvorkajaku na OH v Tokiu Denisom Myšákom a Samuelom Balážom?

Pracuje sa mi s nimi veľmi dobre. Ide mladých perspektívnych chalanov. Majú to v hlave „upratané“ a vedia, čo chcú. Pre mňa je to veľakrát motivačné, keď prídem na tréning a vidím chuť do práce. Stále sa niečo vymýšľa, aby sme sa posúvali dopredu.

Ako hodnotíte spoluprácu v rámci slovenskej reprezentácie v rýchlostnej kanoistiky?

Keď sme už spolu v tíme aj s Erikom Vlčekom, Adamom Botekom či Csabom Zalkom, tak nastavujeme ciele v spolupráci s ich trénerom Peťom Likérom. Skúšame sa stále zlepšovať a spolupráca je výborná. Samozrejme, pritrafia sa aj zdravotné či iné problémy, ale ide o zdravé prostredie. Verím, že nás čaká veľa úspechov.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry? Ako si spomínate na svoju účasť pod piatimi kruhmi v pozícii športovca v Sydney 2000?

Je veľmi náročné pripraviť sa na to, aby to „klaplo“. Pre mňa ide o najväčší vrchol kariéry, keď sa tam vôbec športovec dostane. Nie každému sa to podarí. Spája sa to trošku aj so stresovými situáciami, obavami, či všetko pôjde podľa plánu z pohľadu zranení či ochorení. Cítiť určitý tlak, čo sa týka médií či ľudí, ktorí o tejto udalosti hovoria. Nič nie je zadarmo a treba si to oddrieť. Na druhej strane mám z pozície trénera z chalanov pocit, že sú schopní to zvládať. Dokázali to na mnohých pretekoch. Je to niečo veľké a maximálne nás to motivuje. Potom už záleží na samotnom okamihu, ako dokážeme odovzdať na pretekoch naše úsilie.

Vidíte budúcnosť slovenskej rýchlostnej kanoistiky vo svetlých farbách?

Máme veľmi talentovaných mladých kajakárov, ktorí sú na svetovej úrovni. Na druhej strane mám obavu, ako to bude vyzerať u žien alebo u kanoistov. Je tam medzera. Talentov je síce veľa, ale musia ešte dorasť. Myslím si však, že dokážeme dosiahnuť kvalitné výsledky v kajaku.

Akým spôsobom by sa dala situácia priviesť k lepšiemu medzi ženami a kanoistami?

Ide o zmenu financovania, podporu klubov či trénerov, pričom tam to začína. Treba odviesť dobrú prácu v kluboch, v ktorých vyrastajú šikovní športovci. Snažíme sa to z pozície zväzu niekam posunúť. Myslím si, že trénerov máme dobrých, ale stále je na čom pracovať. Kluby sú alfa a omega.

Ak by to bolo na vás, čo by ste zlepšili celkovo v športe na Slovensku?

Myslím si, že som toho videl dosť vo svete. Z hľadiska slovenského športu môžem povedať, že ide o jednu veľkú finančnú katastrofu. Šport sa u nás nachádza pod úrovňou každej jednej okolitej krajiny. Keď sa pozrieme len na kanoistiku, tak všade v okolí majú zázemie, lodenice či kanál. V každom jednom meste sú spravené dráhy a je tam voda s areálom, v ktorom sa dá pádlovať. Viem, čo máme na Slovensku, ale neviem, prečo sa s tým nič nedeje. Vyhlásení bolo toľko, že už to niekto musel počuť stokrát. Som sklamaný z absolútnej nečinnosti. Objem peňazí, ktorý do športu tlačia Česi, Maďari, Taliani či Briti, je neporovnateľný. U nás sa musí stať zázrak. Všetci vieme, že na Slovensku je to o jednotlivcoch.

Vidíte naopak aj pozitíva v podmienkach pre šport?

Vždy to skončí tak, že niečo si „vydupeme“ a dokážeme sa o malý kúsok posunúť. Nemôžem povedať, že by to bolo úplne bez podpory. Podporuje nás Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Slovenský olympijský a športový výbor, rovnako je tu top tím. Dokážeme si niečo zarobiť, čo je aspoň trochu pozitívne. Keď sa pozriem na náš zväz, tak celkom slušne funguje. Z minima vyťažíme maximum.

Hoci v súčasnosti nie je úplne jednoduché plánovať, čo vás čaká v najbližšej budúcnosti?

Vzhľadom na aktuálnu situáciu sa snažíme ísť dopredu menšími krokmi z týždňa na týždeň. Momentálne sme využili na prípravu Maďarsko, kde sú opatrenia voľnejšie. Sme izolovaní. Budeme čakať na vývoj. Teraz je obdobie, keď pádlujeme. Potom bude zimné, počas ktorého využívame športoviská vnútri. Budeme improvizovať. Nevieme, ako to bude s plavárňami či s fitnescentrami. Budeme sa pripravovať vonku, kým sa bude dať. Máme naplánované ešte jedno sústredenie v Taliansku koncom novembra a začiatkom decembra. Zatiaľ je to v takej rovine, že máme objednané ubytovanie, ale uvidíme, či sa nám tam podarí vycestovať. Ideme krok za krokom. Robíme maximum pre športovcov, ale musíme dávať pozor na zdravie. Hráme o čas, keďže potrebujeme prežiť do doby, ktorá ukončí celosvetové trápenie. Napríklad by to mohlo byť, keď budeme mať vakcínu. Stále dúfame, že to bude na prelome rokov. Potom začneme „fičať“.

Mali by ste nejaký odkaz pre nádejných rýchlostných kanoistov?

Ide o veľmi náročný šport na čas, energiu či psychiku. Jediné, čo vás posunie do top levelov, je tvrdá práca. Treba tomu dať systém a snažiť sa. Keď sa neposúvajú vpred, tak to nemá zmysel. Musia mať výdrž a „makať“. Ako sa hovorí, bez práce nie sú koláče. Samozrejme, všetkým hlavne želám zdravie.