Tréner slovenských atlétov Marcel Lopuchovský štartoval už ako športovec na letnej i zimnej verzii olympijských hier – ako atlét na OH v Sydney 2000 a v štvorboboch na ZOH vo Vancouveri 2010. V trénerskej úlohe okrem iných úspechov priviedol svojich zverencov Ivetu Putalovú a Jozefa Repčíka na olympijské hry v Riu de Janeiro 2016, čím sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenského športu. Doteraz sa nikto zo Slovákov nepredstavil pod piatimi kruhmi ako športovec v letnom i zimnom športe a zároveň v úlohe trénera. Aktuálne by Lopuchovský chcel dostať slovenskú miešanú štafetu na 4x400 m i Ivetu Putalovú na nadchádzajúce OH v Tokiu. Viac o kariére Marcela Lopuchovského i o slovenskej atletike sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Marcel Lopuchovský sa narodil 2. mája 1977 v Košiciach. Od detstva mal blízko k atletike. Jeho otec bol dlhoročný tréner. Jeho strýko Juraj Demeč získal zlato v štafete na 4x100 metrov na ME v Helsinkách 1971 a bol ako člen štafety štvrtý na OH v Mníchove 1972. Lopuchovský v juniorských kategóriách patril medzi svetovú špičku v behu na 400 metrov cez prekážky, keď skončil piaty na MSJ v Sydney 1996. Ako atlét sa predstavil na OH v Sydney 2000 v štafete na 4x400 m a na ZOH vo Vancouveri štartoval v štvorboboch. Postupne sa dostal k trénerstvu. Trénoval slovenského rekordéra na 800 metrov Jozefa Repčíka, ktorý si pripísal striebro na Svetovej univerziáde v Kazani 2013. Na majstrovstvách Európy obsadil zhodne siedme miesto v Helsinkách 2012 a v Zürichu 2014. Momentálne pripravuje Ivetu Putalovú, ktorá bola v roku 2015 na štvrtej pozícii v behu na 400 metrov na halových majstrovstvách Európy v Prahe a na Svetovej univerziáde v Kwangdžu. O rok neskôr preťala cieľ ako šiesta v poradí v rovnakej disciplíne na halových majstrovstvách sveta v Portlande. S oboma svojimi zverencami sa predstavil na OH v Riu de Janeiro. Vďaka tomu má ako jediný Slovák v histórii na konte kombináciu – olympionik v zimnom i letnom športe a tréner v letnom športe. Lopuchovský je zamestnaný vo VŠC Dukla Banská Bystrica a podieľa sa aj na príprave detí vo svojom klube Šport hrou.

Ako ste sa dostali k športu?

Pochádzam zo športovej rodiny, takže odmalička ma viedli k športu. Otec pôsobil ako reprezentačný tréner atletiky, viedol štvorstovkárov. Páčilo sa mi to a prirástlo mi to k srdcu. Od začiatku som bol vedený správnym smerom. Nevyskytlo sa žiadne „prehecovanie“. Za jeden z mojich vzorov považujem môjho uja Juraja Demeča, ktorý sa stal v roku 1971 v Helsinkách majstrom Európy v štafete na 4x100 metrov. Na olympijských hrách v roku 1972 v Mníchove skončil v rovnakej disciplíne štvrtý. Už ako dieťa som ho vnímal. Celá rodina sme chodili spolu na sústredenia. On síce už pôsobil ako tréner, ale mal som „na tácke“, aká bol hviezda. Od detstva som sníval o tom, že sa chcem dostať pod päť kruhov.

Myslíte si, že bola vaša aktívna kariéra úspešná?

V atletike sa mi niečo podarilo dosiahnuť. Darilo sa mi v mládežníckych kategóriách. Štartoval som aj na olympijských hrách v Sydney. Vzhľadom na podmienky, v ktorých som sa pripravoval, môžem byť spokojný. S odstupom času si však myslím, že toho mohlo byť ešte viac. Keď som skončil s atletikou, oslovil ma Milan Jagnešák, či by som si chcel vyskúšať boby. Zároveň s tým som dostal ponuku od rýchlokorčuliarov, no boby zvíťazili. Neľutujem to. Zistil som, čo obnáša letná i zimná verzia olympijských hier. Hodnotím pozitívne aj fakt, že v boboch som mohol fungovať v kolektíve. Predtým som bol z atletiky zvyknutý, že sa musím spoľahnúť sám na seba.

Mali ste v úmysle nadviazať na trénerskú prácu svojho otca či uja?

Odmalička som chcel byť tréner. Splnil sa mi sen. O ničom inom som nesníval. Keď ma stretnú spolužiaci, tak mi hovoria, že som si vždy kreslil atletické dráhy. ,My sme chceli byť hasiči, smetiari či lekári a ty si chcel byť atletický tréner,´ vravia.

Akým spôsobom sa snažíte napredovať vo vašej trénerskej kariére?

Stále sa snažím posúvať. Dvadsať rokov som pôsobil v Národnom športovom centre - najprv ako atlét a neskôr už ako tréner. Umožňovali mi zlepšovať sa. Absolvoval som rôzne vzdelávacie programy. Vďaka tomu som nadobúdal poznatky o najnovších trendoch aj v spolupráci s Fakultou telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Mal som viackrát možnosť cestovať do zahraničia, napríklad do USA, Kene, Etiópie či do Juhoafrickej republiky. Videl som olympijské inštitúty v cudzine. Vďaka Jozefovi Repčíkovi som sa spoznal s Poliakmi, ktorých škola je vychýrená. Mohol som vidieť, ako funguje svetová atletika. Na základe toho som uvidel, akým trendom treba ísť, aby ste dokázali pripraviť pretekárov na medzinárodnú úroveň.

Vyzdvihli by ste niektorý z vašich trénerských úspechov?

Rád si spomínam na striebornú medailu s Jozefom Repčíkom na Svetovej univerziáde v Kazani. Potom hodnotím pozitívne jeho dve siedme miesta na ME v Helsinkách a v Zürichu. Rovnako sú to olympijské účasti Jožka Repčíka a Ivety Putalovej. Taktiež hodnotím kladne štvrté miesto Ivety na halových majstrovstvách Európy v Prahe a jej šiestu priečku na halových majstrovstvách sveta v Portlande. Potom ešte skončila štvrtá na Svetovej univerziáde v Kwangdžu 2015. Ešte čakám na rozšírenie zbierky medailí z vrcholných podujatí, čo je relatívne náročné dosiahnuť v našich podmienkach.

Stanovili ste si trénerské ciele do budúcna?

Podarilo sa mi trénovať dvoch pretekárov elitnej úrovne. Splnil sa mi sen v podobe účasti na zimnej i letnej verzii olympijský hier. Na letnej som bol aj ako tréner. Túto kombináciu na Slovensku zatiaľ nemá nikto, hoci Martin Tešovič a Marián Vanderka sa predstavili na OH i ZOH ako športovci. V tomto som nechal za sebou oboch, čo beriem ako motiváciu. Chcel by som, aby moji pretekári štartovali vo finále vrcholných podujatí. Naposledy sa to podarilo na OH v Londýne Pavlovi Sloukovi s Luciou Klocovou v behu na 1500 metrov. Niečo také by bol megaúspech. Nechcem hovoriť rovno o medailách, čo sú pre mňa veľmi vzdialené méty. Ale nie sú nedosiahnuteľné. Držím sa motta: Nikdy nehovor nikdy! Záleží to, samozrejme, aj na zverencovi.

Zúčastnili ste sa ako atlét na OH v Sydney 2000 a v štvorboboch na ZOH vo Vancouveri 2010. Ako tréner ste boli člen výpravy na OH v Riu de Janeiro 2016. Zanechali tieto podujatia vo vás pozitívne dojmy?

Na OH v Sydney som bol ešte veľmi mladý, mal som 23 rokov. Bral som to ako obrovskú skúsenosť, pretože zažiť to je úplne niečo iné, ako vidíte v televízii. Len som sa „rozkukával“, hoci som mal skúsenosť s týmto dejiskom. Štyri roky predtým som tam na mládežníckych majstrovstvách sveta skončil piaty, keď som nechal za sebou neskoršieho olympijského víťaza z roku 2000 Angela Taylora. On vtedy vyhral z prvej dráhy olympijskú štvorstovku. Hovoril som si, že keď dokázal vyhrať, tak sa aj ja musím dostať na jeho úroveň. To sa však mi nikdy nepodarilo, ale to je trochu iná téma. Do Atén a Pekingu som sa nekvalifikoval, keď som sa postupne vzďaľoval od limitu. Potom som v dôsledku zranení ukončil atletickú kariéru a „presedlal“ som na boby. Zúčastnil som sa ako pretekár na dvojo olympijských hrách, na ktorých sme mali najpočetnejšie výpravy. V lete to bolo Sydney a v zime Vancouver. Určite je dobré, keď tréner predtým zažije olympijské hry na vlastnej koži ako pretekár. Vedel som, čo mám od toho očakávať. Záleží to aj na športovcovi, či sa nám spoločne podarí načasovať formu na danú minútu. Tešil som sa na to, ale je náročné uspieť medzi atletickými veľmocami.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to najväčšia športová slávnosť pre športovca aj trénera. Dostať športovca na olympijské hry je vrchol. Ide o výsledok štvorročnej prípravy, driny a odriekania. Človek na to musí vynaložiť veľa obetavosti, aby niečo dosiahol. Ak má rodinu, tak tým často trpia jeho najbližší. Ja som tomu toľko obetoval, že si ju zakladám až teraz. Povedal som si, že si ju musím založiť. Ak by som to nespravil teraz, tak pravdepodobne by sa mi to nepodarilo nikdy. Ide o oslavu športu, ktorá dýcha históriou. Novoveké OH sa uskutočňujú už od Atén 1896. Je to top level. Označil by som to aj za obrovskú šou. Hoci nie som úplne zážitkovo orientovaný tréner, tak pri porovnaní s Riom v Tokiu očakávam ešte lepšie zorganizované OH. Škoda, že teraz panuje vo svete pandémia nového koronavírusu. V dôsledku neúčasti divákov z celého sveta to zrejme trochu stratí svoje čaro, aj keď domáci priaznivci pravdepodobne budú mať možnosť byť v hľadisku.

Hodnotíte spoluprácu s Jozefom Repčíkom a Ivetou Putalovou kladne?

Poviem to otvorene. Mal som šťastie, že som mohol pracovať s takýmito zverencami. Ivetu som si vyhliadol, pretože som bol presvedčený, že sa môže stať kvalitnou atlétkou. To sa potvrdilo. Prišla ku mne, keď bola priemerná reprezentantka. Postupom času sa vypracovala. Jožko Repčík mal zranenie a s Pavlom Sloukom sme ho vrátili späť do vrcholovej atletiky. Ide o ľudí, s ktorým sa vynikajúco spolupracuje. Vždy chceli trénovať. V tomto je atletika veľmi náročná. Ak si to neodtrénujete, tak vás nepotiahne napríklad kolektív. Hoci nehovorím, že ostatné športy sú jednoduché. Atletika však veľmi bolí. Pracujete vo vysokých laktátoch. Ich disciplíny – osemstovka a štvorstovka sú jedny z najnáročnejších. Ako som posunul ja ich na vyššiu úroveň, tak oni posunuli mňa. Môžete mať vedomostí, koľko chcete, ak „nechytíte“ správneho športovca. Vedomosti sú vám potom nanič.

Myslíte si, že bude mať budúcnosť slovenskej atletiky svetlé farby?

Vidím ju pozitívne, aj keď to pravdepodobne pôjde „mravčími“ krokmi. Budujú sa štadióny. Som optimista, že sa to posunie. Azda sa stále niekto z mladých atlétov presadí a dosiahne výrazný výsledok.

Na čom by sa dalo popracovať vo vašom športe?

Potrebujeme však pracovať viac koncepčne. Na štadiónoch musí mať aj, kto trénovať. Treba mať kvalifikovaných trénerov. Ak bude tréner amatér, tak sa to neposunie. Nemôže to byť na dobrovoľnej báze, že dnes mám čas a zajtra nie. Ak chceme konkurovať svetu, musíme sprofesionalizovať trénerov v každom športe. Je to záležitosť desiatich až pätnástich rokov.

Počas tohto víkendu bude slovenská atletická reprezentácia štartovať na MS v štafetách v poľskom Chorzówe, ktoré budú slúžiť ako kvalifikácia na OH v Tokiu. Aké šance máme na zisk miestenky?

Je to náročné predvídať. Pozitívne hodnotím, že nemusíme ďaleko cestovať. V uplynulých rokoch sa toto podujatie uskutočňovalo na Bahamách a v Jokohame, v aktuálnej situácii by to však vzhľadom na opatrenia bolo náročnejšie. Pozitívum pre nás môže byť aj chladnejšie počasie, čo môže byť pre slovenských atlétov prijateľnejšie ako pre pretekárov z tropických krajín. Keď som sa však pozeral na štartovú listinu, videl som, že to bude náročné. Samozrejme, ide o kvalifikáciu na olympijské hry, aj na MS 2022. Na OH postupuje iba šestnásť najlepších krajín z kvalifikačného procesu, z ktorých je osem už istých, takže sa bojuje ešte o osem miest. Pôjde o prvý štart v sezóne, takže úplne sa nedá predpokladať, v akej forme nastúpime. Myslím si, že buď postúpime s dávkou šťastia, alebo budeme veľmi tesne za postupovými pozíciami. Bude to pravdepodobne na hrane.

Viete už, kto nastúpi v našej miešanej štafete na 4x400 metrov?

Viem vám povedať aj presné úseky. Na prvom sa predstaví mladý Oliver Murcko. Ako druhá nastúpi Iveta Putalová. Tretia v poradí bude Emma Zapletalová. Finišmanský úsek bude mať na starosti Šimon Bujna. Prvými náhradníkmi budú zo žien Danka Ledecká a z mužov Martin Kučera. V štafete na 2x2x400 metrov budú súťažiť Danka Ledecká a Patrik Dömötör.

Vidíte reálne aj možnosť účasti Ivety Putalovej na OH v Tokiu v behu na 400 metrov ako jednotlivkyne?

Bude to mať veľmi náročné. Možno prostredníctvom renkingu by mohla postúpiť. Verím, že by sa jej to mohlo podariť, ale musíte sa dostať aj do kvalitne ohodnotených pretekov. Limity sú veľmi tvrdé v porovnaní s tými, ktoré sme mali pred štyrmi rokmi.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Atletika je krásna a spravodlivá. Želám im veľa energie a síl do trénovania, aby mali do toho čo najviac apetítu. Nech ich obchádzajú zranenia. Takisto, aby mali ciele, na ktorých sú pevne odhodlaní pracovať. Nech vstávajú a zaspávajú s tým, že spravili všetko pre to, aby si splnili svoje ciele.