Tréner slovenských chodcov Matej Spišiak: Olympijské zlato vyčnieva nad všetkým

Tréner slovenských chodcov Matej Spišiak sa podieľal na najväčších úspechoch olympijského víťaza, majstra sveta, víťaza Svetového pohára a vicemajstra Európy na 50 km Mateja Tótha. Aktuálne jeho zverenec získal olympijskú miestenku do Tokia. Pre jedného z najlepších chodeckých koučov súčasnosti sa sezóna ešte nekončí, keďže by mal rád na štarte v Krajine vychádzajúceho slnka aj ďalších pretekárov.

Matej Spišiak sa narodil 5. apríla 1978 v Nitre. Chôdzi sa venoval od piatej triedy na základnej škole. Prešiel mládežníckymi kategóriami a pod vedením legendárneho trénera Juraja Benčíka sa predstavil na majstrovstvách sveta v Edmontone 2001. Po ukončení aktívnej činnosti postupne „presedlal“ na trénerstvo. Na olympijských hrách v Londýne 2012 sa zúčastnil externe (mimo výpravy) spolu s Martinom Pupišom ako tréner Márie Katerinky Czakovej. Na OH v Riu de Janeiro 2016 už bol oficiálny člen výpravy a priviedol Mateja Tótha k zlatu v chôdzi na 50 km. Okrem toho sa pričinil o ďalšie významné úspechy svojho zverenca, ako titul majstra sveta v chôdzi na 50 km v Pekingu 2015 či striebro v rovnakej disciplíne na majstrovstvách Európy v Zürichu 2014 aj v Berlíne 2018. Spišiak trénersky pôsobí vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

Vyrastal som v 80. rokoch uplynulého storočia a vtedy všetky deti začínali so športom na ulici. Venovali sme sa všetkým možným odvetviam, ako sú futbal, hokej, hokejbal, tenis a iné. Od piateho ročníka na základnej škole som prešiel do atletickej triedy v Nitre na Nábreží mládeže. Môj prvý tréner bol Marián Páleník, ktorému vďačím za atletické základy a vynikajúcu všeobecnú prípravu. Tá dnešnej generácii strašne chýba.

Spomínate si celkovo na vašu športovú kariéru pozitívne?

Mám na ňu veľmi fajn spomienky. Prešiel som všetkými mládežníckymi kategóriami, pričom som sa dostal až medzi seniorov vo VŠC Dukla Banská Bystrica. Viacmenej sa mi splnil športový sen, keďže som sa chcel venovať vrcholovému športu. Podarilo sa mi dostať aj do Dukly, ktorá v chôdzi vždy predstavovala značku top kvality. Po vojenčine v roku 1996 som tam nastúpil ako profesionál. V mládežníckych kategóriách som patril medzi najlepších na Slovensku. Reprezentoval som aj na juniorských majstrovstvách Európy či na Európskej gymnaziáde. Medzi seniormi som sa dostal na majstrovstvá sveta v Edmontone 2001. Spomínam na to v dobrom. Vzhľadom na možnosti a vek, do ktorého som vrcholovo športoval, som dosiahol celkom slušné výsledky. Keď som mal 24 rokov, zranil som sa. Na základe toho som nemal možnosť príliš rozvinúť športovú kariéru do vyššieho štádia.

Prešli ste k trénerstvu plynulo?

Keď som skončil v Dukle ako športovec, vrátil som sa naspäť do Nitry. Rok som pracoval na personálnom oddelení pri vojenskom útvare. Popri tom som začal trénovať Mariku Czakovú. Následne som dostal miesto na Športovom gymnáziu v Nitre, kde som učil a robil trénera na plný úväzok. Na športovom gymnáziu som pôsobil osem rokov, viedol som hlavnú skupinu. Mal som skupinku aj v rámci AC Stavbár Nitra, išlo o približne dvoch-troch športovcov. V roku 2013 som prešiel do VŠC Dukla ako tréner.

Ako aktívny športovec ste dlhé roky trénovali pod vedením legendárneho trénera Juraja Benčíka. Zobrali ste si od neho inšpiráciu do vašej trénerskej kariéry?

Viac ako šesť rokov som spolupracoval s Jurajom Benčíkom, čo bola v podstate moja celá seniorská kariéra. Keď som bol dorastenec či junior, išlo o meno, ktoré rezonovalo. Vyrastal som na generácii z 80. rokov ako Pribilinec, Blažek, Mrázek alebo Szikora a samozrejme, Benčík. V tom, že som trénoval pod jeho vedením, sa mi splnilo ďalšie želanie. Určite ma roky s ním obohatili a naučil som sa toho veľa. Za mnohé veci mu ďakujem, bola to veľká trénerská škola. Snažil som sa od neho zobrať si veľa už ako pretekár. Nerozmýšľal som vtedy nad tým, že raz budem tréner. Vstupoval som do tréningového procesu aj sám. Rozmýšľal som nad tým a študoval som si veci okolo toho. Chcel som si vždy zobrať z každej spolupráce to najlepšie a potom to ďalej preniesť do praxe. Nie vždy je všetko ideálne a ani medzi nami to nebolo vždy ideálne, to treba priznať. Mal obrovské skúsenosti a ja som sa snažil tie pozitívne a informácie využiť potom v trénerskej praxi už svojím štýlom, prispôsobené na dnešné podmienky.

Ktoré úspechy v pozícii trénera si vážite najviac?

Samozrejme, olympijské zlato na 50 km vyčnieva nad všetkým. O tom netreba diskutovať. Môžem spomenúť aj ďalšie úspechy ako zlato z majstrovstiev sveta 2015 v Pekingu, striebro z majstrovstiev Európy v Zürichu 2014 alebo kov rovnakého lesku z európskeho šampionátu v Berlíne 2018. Hlavne medaila z Berlína bola veľmi špecifická po náročnom období. Nedá sa však niečo úplne „vypichnúť“. Okrem medailí ma tešia aj iné veci, keďže netrénujem len Maťa. Mám v skupine takisto ďalších. Možno nie každý získa cenný kov z vrcholného podujatia. U nich ma však teší, keď sa im podarí dosiahnuť maximum na ich úrovni. To znamená napríklad u Mariky Czakovej piate miesto na majstrovstvách Európy v Berlíne alebo 20. miesto na majstrovstvách sveta družstiev v chôdzi v Taicangu. Rovnako mám mladých Morvaya, Úradníka či Kubiša, pri ktorých ma teší ich progres. Pokiaľ sa pretekári zlepšujú a nejakým spôsobom im môžem pomôcť v posune, tak mi to taktiež prináša radosť. Z komerčného hľadiska je bez debaty najväčší úspech olympijské zlato.

Vytýčili ste si méty, ktoré by ste ešte chceli dosiahnuť?

Najbližšie nás z vrcholných podujatí čakajú budúcoročné olympijské hry v Tokiu. Mám to v mojej tréningovej skupine rozdelené v podstate na dve generácie. So staršími mám cieľ pripraviť ich v čo najlepšej forme vlastne na koniec kariéry, pričom ide o Maťa a možno aj o Mariku. S nimi to chcem dotiahnuť do úspešného konca, aby boli kvalitne pripravení na olympijské hry. Ukazujú však, že stále na to majú. Uvidíme, či budú chcieť pokračovať po olympijských hrách. Mladých by som chcel dotiahnuť pod päť kruhov, čo by pre nich mohol byť odrazový mostík do absolútnej top atletiky. Želal by som si, aby mohli týmto odštartovať ďalšiu úspešnú kariéru. Nejaké ďalšie méty si zatiaľ nedávam. Uvidíme, čo bude a ako sa všetko bude vyvíjať po olympijských hrách. Už po Riu som povedal, že uvidím, ako budem pokračovať. Teraz sme to posunuli o štyri roky a už vlastne o päť. Záleží aj na tom, či bude záujem o mňa ako o trénera. Keď budem vidieť, že záujem je a bude to seriózne a úprimné, budem pokračovať. Pokiaľ nie, budem uvažovať, či to má význam. V olympijskom horizonte by som chcel, aby tréningová skupina išla nahor. Som aj reprezentačný tréner, tak by som bol rád, aby chôdza ako celok išla nahor. Chceme sa opäť ako disciplína dostať na vrchol, keďže sme historicky najúspešnejšia atletická disciplína na Slovensku.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Pochádzam z generácie, ktorá ešte vyrastala na ideáloch. Olympijské hry sú pre mňa pojem niečoho obrovského, na čo som si chcel „siahnuť“. Najprv som to chcel dokázať ako športovec, čo sa mi tesne nepodarilo. Až ako tréner som mal možnosť byť účastník. Znamená to pre mňa najviac, čo existuje v športovom svete. Mám voči tomu veľký rešpekt a úctu. Akýkoľvek športovec, ktorému sa podarí dostať pod päť kruhov bez ohľadu na výsledok, preukázal maximálne schopnosti a umenie. Treba si ho vážiť. Pokladám to za niečo najväčšie a mysteriózne. Bol by som rád, aby sa tam dostalo čo najviac našich športovcov.

Mohli by ste nám popísať, aké spomienky máte na olympijské hry?

Zažil som ich už v Londýne, hoci som do metropoly Veľkej Británie cestoval ako externý tréner. Nebol som v oficiálnej výprave. Štartovala tam Marika Czaková, a tak sme sa vycestovali spoločne s Maťom Pupišom. Išlo o prvú skúsenosť, pričom sme boli ešte mladí. Bolo to hektické. Do Ria sme išli vyzretí ako tím. S Maťom sme už mali iné ciele. Zo športového hľadiska to hodnotím, samozrejme, super, aj keď sme boli od všetkého izolovaní. Naschvál sme sa od celého diania izolovali, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako správne. Za tých zopár dní som si však stihol užiť atmosféru. Veľmi sa mi páčili olympijské hry v Riu de Janeiro, hoci sa na ne zniesla aj kritika. Podľa mňa nebola neoprávnená, pretože nemôžeme takýto typ podujatia v Južnej Amerike s ich špecifikami, temperamentom a „maňana“ štýlom porovnávať napríklad s Tokiom. V Japonsku to bude o inom. Páči sa mi živelnosť južanských krajín, takže na mňa to spravilo obrovský dojem aj napriek nedostatkom. Na Rio mám len tie najlepšie spomienky.

Ako sa spolupracuje s Matejom Tóthom?

Je to špecifické, keďže pracujem s pretekárom, ktorý je najlepší na svete. Pracovať na najvyššom leveli nie je určite jednoduché. Vyžaduje si to maximálne nasadenie, koncentráciu, trpezlivosť. Na druhej strane pri Maťovi ide o športovca, ktorý má vysokú inteligenciu. Vždy sme si vedeli nájsť k sebe cestu a správnu reč. Dokázali sme sa dohodnúť tak, aby z toho vyšiel dobrý výsledok. Tým, že sme si vekovo blízki a poznali sme sa bližšie rodinne či športovo, je to jednoduchšie. Nebol pre mňa neznámy pretekár, ktorého by som nepoznal a začal s ním robiť. Nikdy predtým som však netrénoval pretekára s takou vysokou výkonnosťou. Bola to pre mňa veľká zodpovednosť. Tlak je stále obrovský. Všetci vždy očakávajú medaily, najlepšie zlaté. Nefunguje to tak, že by to bola automatika. Ide o peknú a plodnú spoluprácu. Som rád, že nám vyšla na jednotku. To už dnes môžem povedať, hoci sme ju ešte neukončili. Teší ma to, ale, samozrejme, aj medzi nami podobne ako v iných vzťahoch boli sem-tam drobné nedorozumenia alebo veci, ktoré sme museli spolu riešiť. Vždy sme sa však spolu dohodli a posunulo nás to ďalej. Nikdy nešlo o veľké konflikty či spory, ktoré by sme nedokázali vyriešiť. Našu spoluprácu hodnotím veľmi pozitívne.

K miestenke na olympijské hry v Tokiu pre Mateja Tótha bola vzhľadom na aktuálnu situáciu relatívne strastiplná cesta. Aké pocity ste mali po tom, ako váš zverenec víťazne prešiel cieľom Dudinskej päťdesiatky?

Tento rok to bola strašná „divočina“. Už som hovoril, že neviem, čo nás ešte môže čakať. Jedenkrát sa preteky odložili na jar. Neviem si predstaviť, ako by sme pokračovali ďalej, keby sa to odložilo aj na jeseň. V prvom rade sa, našťastie, súťaž uskutočnila. Pripravovali sme sa normálne. Počas leta sme išli naplno. Boli sme pripravení súťažiť kdekoľvek a kedykoľvek. Hlavne, aby sa päťdesiatka niekde konala. Nakoniec sa to podarilo v Dudinciach. Už som nebol nastavený na to, že by Maťo nesplnil limit. Išlo o to, aby mohol vôbec niekde štartovať. Pripravený bol ešte aj na lepší výkon, aký sme videli v Dudinciach. Vedel som to a vedel to aj Maťo. Do poslednej chvíle sme však nevedeli, či sa bude môcť postaviť na štart. Skôr išlo o úľavu ako o radosť. Povedzme si na rovinu, splnenie limitu sa v jeho prípade berie ako samozrejmosť. Hoci na päťdesiatku musíte ísť vždy s pokorou a držať sa pri zemi. Boli sme radi, že sa preteky podarilo zrealizovať a máme to za sebou. Rok práce nevyšiel navnivoč. Odtrénovali sme rekordné objemy, ktoré sa zúročili v super výkon a hlavne v olympijskú miestenku.

Vidíte budúcnosť slovenskej atletiky vo svetlých farbách?

Po olympijský hrách nás určite čaká generačná výmena, o ktorej sa rozprávame minimálne jeden olympijský cyklus. Teraz to bude naisto. Pretekári okolo Maťa, ktorí majú pokročilý športový vek, budú končiť. Výkonnostný výpadok bude zrejme citeľný. Športovec takýchto rozmerov sa nedá nahradiť za jeden rok. Kvalitní atléti nám skončia, pretože majú na to vek. Nebude možné to ďalej „naťahovať“ a nebudú pravdepodobne schopní ani ochotní pokračovať v príprave ďalej. Z môjho pohľadu nám chýba generácia zhruba od 25 do 30 rokov, v ktorej máme výpadok. Máme však šikovnú generáciu od 19 do 23 rokov, v ktorej nájdeme zopár kvalitných mien. V budúcnosti by mohli nahradiť starších pretekárov. Nebude to o rok. Nájdeme tam kopec pretekárov, ktorí „povyskakovali“ tento rok ako Zapletalová, Murcko, Balúch a mnohí ďalší. Keď sa chopia šance a dostanú profesionálne podmienky, verím, že čoskoro budú vo vrcholovej seniorskej atletike. Som optimista, hoci si pravdepodobne budeme musieť chvíľu počkať na výsledky. Je to však prirodzené. Sme malá krajina na to, aby sme dokázali každé štyri roky produkovať Tóthov, Hrašnové, Lomnických a podobne. Talentovaní atléti sa však „derú“ nahor a postupne ich budeme môcť vidieť na najvyšších priečkach.

Z pohľadu chôdze to vyzerá podobne?

Čo sa týka chôdze, som takisto rád, že tento rok sa podarilo viacerým mladým i starším výrazne výkonnostne zlepšiť. Začíname sa dostávať pomaly na úroveň, ktorú by som si želal. Uplynulý rok bol slabší vzhľadom na výsledky. Tento rok bol úspešný, aj keď sa pozrieme na minimálny počet pretekov, ktoré sme absolvovali. Sú tam talentovaní chodci už od žiackeho veku. Napríklad medzi žiakmi sú to Jakub Bátovský, v doraste Mencel, Nemčok či Devaldová. Máme juniorov Ragasovú, Kubiša a Kováča, ktorí spĺňajú nároky aj na medzinárodnej úrovni. V kategórii do 23 rokov máme takisto niekoľkých adeptov. Tótha by v budúcnosti mohli nahradiť Miro Úradník, Mišo Morvay či Dominik Černý, keď sa dá zdravotne do poriadku. Nemám obavu o slovenskú chôdzu.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Samozrejme, aj u nás sa nájdu nedostatky. Najviac nás pravdepodobne trápia počty. Máme síce individuality, pričom v každej disciplíne sa môžeme oprieť o jedného-dvoch kvalitných pretekárov. Dlhodobo s tým bojujeme. Je to otázka posledných dvoch-troch olympijských cyklov, že detí prichádza máličko. Nemáme masy. Uvidíme, či sa nám do budúcna podarí vygenerovať viac mládežníkov. Nie sme však na tom zle. Povedal by som, že na počet, s ktorým pracujeme, sme vysoko efektívni. Disciplína dokáže vyprodukovať veľkú kvalitu. Efektivita sa teda nestráca, ale masovosť by nám pomohla. Mohli by sme mať vyššiu konkurenciu. Kardinálny problém je, že máme málo chodeckých trénerov. Bolo by to treba trochu oživiť. Napríklad mohli by do toho procesu vstúpiť bývalí chodci, a tak by sa to oživilo. Samozrejme, je to aj otázka podmienok. Ak by sme sa v tomto zlepšili, chodecká základňa by sa rozšírila.

Ak by to bolo na vás, čo by ste vylepšili celkovo v športe na Slovensku?

Som dosť ostrý, čo sa týka takýchto vecí. Mne sa hlavne nepáči to, že sa veľmi často menia pravidlá. Chýba mi kontinuita. Príde jedna vláda, ktorá vymyslí nejaký projekt. O dva roky príde ďalšia, ktorá povie, že ten projekt je úplne zlý. Na základe toho začíname odznova. Napríklad sú tu peripetie s Fondom na podporu športu, ktorý vôbec nie je zle vymyslený. Malo to svoju logiku, ale skončilo sa to tak, že sa z neho teraz ide sanovať iba infraštruktúra. Urobíme A, ale chýba mi B a C. V tomto vidím najväčší problém, keďže mi chýba logika v nastavení procesov. Potom je to celé roztrieštené. Nemyslím si, že peňazí v športe by bolo málo. Práveže ich je v systéme relatívne dosť. Môžeme si však položiť otázku, akým spôsobom sa rozdeľujú. Máme tam veľké rezervy. V globále to vidím tak, že by tu mala byť spolupráca, kontinuita, nadväznosť na jednotlivé obdobia. Nájdeme milión vecí, ktoré by sa dali vytiahnuť. Efektivita ide často bokom.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo vás čaká v najbližšom období?

Mne sa ešte zatiaľ neskončila sezóna. V Dudinciach mi viacerí hovorili, že už môžem oddychovať. Nemôžem, keďže mám ďalších zverencov, ktorí pokračujú. Kvalifikácia na olympijské hry je vymyslená tak, že sa tam môžete dostať prostredníctvom superlimitu alebo renkingu. Momentálne mám Maťa, ktorý splnil limit. Zvyšní traja – Marika Czaková, Miro Úradník a Mišo Morvay – sa na základe aktuálnej výkonnosti musia pokúšať dostať pod päť kruhov vďaka rebríčku. Piateho decembra máme naplánované preteky v Taliansku, kde sa uskutoční dvadsiatka i päťdesiatka. Tam sa budú snažiť o najlepšie výkony a získať čo najviac bodov. Sezóna mi pokračuje plynule ďalej. Budeme mať sústredenie. Jedna skupina pôjde do Talianska a druhá ostane v domácich podmienkach. Príprava pokračuje ďalej. Maťo si teraz trošku oddýchne. Čoskoro si naplánujeme ďalšiu sezónu a začne sa pripravovať na budúci rok.

Mali by ste nejaký odkaz pre nádejných chodcov?

Odkázal by som im, aby boli precízni. Aby nepodceňovali detaily, o ktorých často hovoríme. Musíte trpezlivo a poctivo pracovať, pretože chôdza je disciplína, v ktorej sa dozrieva. Netreba sa snažiť za každú cenu preskočiť etapy vývoja. Ide o dlhú a náročnú cestu, avšak stojí to za to, keď sa človek dostane na špičkovú úroveň. Potom prichádza ovocie. Hlavne sa netreba poddať, ak sa nedarí. Drobných neúspechov či prehier sa dostaví veľa, ale šampióni sa postavia po každom neúspechu a idú ďalej.