Tréner slovenských hádzanárok Pavol Streicher: Chcem, aby sa naša hádzaná posúvala dopredu
Reprezentačný tréner žien Pavol Streicher je v pozadí úspechov našej hádzanej už od čias Česko-Slovenska, keď viedol reprezentačné družstvá kadetiek i junioriek. Hlbokú stopu zanechal okrem pôsobenia pri slovenských reprezentačných výberoch aj v zahraničí. Stále pôsobí v Nemecku a v nedávnej minulosti koučoval reprezentáciu švajčiarskych junioriek. Aktuálne pripravuje naše reprezentantky na majstrovstvá sveta v Španielsku, na ktoré sa vďaka voľnej karte dostali po 26 rokoch. Viac o Pavlovi Streicherovi i o slovenskej hádzanej sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Pavol Streicher sa narodil 22. augusta 1957 v Topoľčanoch. Odmalička sa venoval športu. Hádzanú najskôr kombinoval s futbalom, no nad trávnatým povrchom „zvíťazila“ palubovka. Absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia začínal ako tréner v Interi Bratislava. Následne trénoval česko-slovenskú reprezentáciu kadetiek i junioriek, ktoré priviedol medzi najlepšie na vrcholných podujatiach. V ére samostatnosti sa pričinil o zlato žien na akademických majstrovstvách sveta 1994 v domácom prostredí. V rokoch 1996 - 1997 viedol aj slovenské juniorky, s ktorými obsadil 7. priečku na MSJ v Pobreží Slonoviny. Medzitým trénoval aj v nemeckej Bundeslige a od roku 2001 je hlavný tréner Bádenského zväzu hádzanej. V rokoch 2010 - 2017 trénoval švajčiarsku reprezentáciu junioriek. Uplynulé štyri roky je lektor Európskej hádzanárskej federácie (EHF). Od roku 2019 pôsobí taktiež ako tréner slovenského reprezentačného družstva hádzanárok.
Aká bola vaša cesta k hádzanej?
Bolo to relatívne jednoduché. Som rodák z Topoľčian a prakticky do roku 1976 som tam žil. Najskôr som sa hádzanej venoval popri futbale. Potom som ju bral už úplne ako šport číslo jeden.
Aké spomienky sa vám vynárajú na vašu športovú kariéru?
Najprv som hral v topoľčianskych mládežníckych družstvách. Potom som od roku 1976 nastúpil na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, kde som hrával za Prírodovedec a potom do roku 1980 za juniorský tím bývalej Červenej hviezdy. Vtedy som končil štúdium.
Naskytla sa vám v tom čase príležitosť trénovať?
Vtedy som získal veľmi zaujímavé miesto profesionálneho trénera pri mládeži Interu Bratislava. Tam som hneď začal ako profesionálny kouč u starších dorasteniek.
Čerpali ste inšpiráciu od niektorého z trénerov?
V tomto období bol aj trénerom ženskej reprezentácie v tých časoch veľmi progresívny a renomovaný tréner, môj učiteľ na FTVŠ Ján Kecskeméthy. Dá sa povedať, že som ho vnímal ako môj trénerský vzor. To ma aj inšpirovalo, aby som sa viac orientoval na trénerské povolanie. Na fakulte som mal možnosť vyštudovať pod ďalšími vynikajúcimi ďalšími odborníkmi, ako docent Slovík či bývalá česko-slovenská reprezentantka doktorka Zaťková.
Ktoré trénerské úspechy zo začiatku vašej kariéry si vážite najviac?
Prakticky už v roku 1983 som začal pri česko-slovenskej reprezentácii kadetiek. Vtedy sa hrávali významné turnaje bývalých socialistických krajín. Na jednom z nich sme sa v Rumunsku umiestili na 2. mieste. Po príchode zo základnej vojenskej služby som v roku 1984 nastúpil späť do Interu Bratislava už k ženám. Bol som pomerne mladý tréner prvoligového družstva vtedajšej federálnej lige. V roku 1987 sme získali bronzové medaily na majstrovstvách republiky. Tam som pôsobil do roku 1988. Najviac si cením 7. miesto z majstrovstiev sveta junioriek vo Francúzsku 1990, aj keď vtedy sme z toho boli sklamaní.
Výpočet vášho úspešného pôsobenia na lavičkách jednotlivých hádzanárskych tímov sa nezastavil ani po rozdelení Česko-Slovenska. Vyzdvihli by ste niektoré z nich?
V roku 1994 sme organizovali na Slovensku prvé akademické majstrovstvá sveta žien, ktoré sme vyhrali. Dodnes to považujem za veľmi významný úspech, pretože kvalita družstiev bola veľmi vysoká. Zúčastnili sa na nich bývalé juniorky z najlepších krajín v Európe a na svete. V roku 1995 som išiel prvýkrát do Nemecka, kde som trénoval prvoligové družstvo žien vo Würzburgu. Podarilo sa mi ich zachrániť v Bundeslige. Mali však finančné problémy a nakoniec sa rozhodli družstvo odhlásiť z najvyššej súťaže. V rokoch 1996 - 1997 som trénoval juniorky Slovenska, s ktorými sme postúpili na majstrovstvá sveta v Pobreží Slonoviny. Dosiahli sme tam 7. miesto. Od roku 1998 som sa vrátil naspäť do Nemecka, kde som doteraz. Od roku 2001 zastávam funkciu hlavného trénera Bádenského zväzu hádzanej. V roku 2010 - 2017 som trénoval popri tom aj reprezentáciu junioriek Švajčiarska V roku 2019 ma oslovili funkcionári Slovenského zväzu hádzanej a ponúkli mi pozíciu reprezentačného trénera, v ktorej som doteraz.
Mohli by ste porovnať prácu doma a v zahraničí?
Myslím si, že najmä v minulosti bol veľký rozdiel v tom, že keď tréner ukáže schopnosti, tak si ho v zahraničí vážia. Poskytnú mu aj dostatok času, aby sa mohol prejaviť. Preto som aj odišiel von. Na Slovensku bolo všetko uponáhľané a sústredilo sa na konkrétne výsledky v zápasoch. Pravdupovediac, predovšetkým po rozdelení Česko-Slovenska sa podmienky pre vrcholový šport veľmi zhoršili. V tom čase sme v hádzanej nemali veľa možností pracovať ďalej ako tréneri z povolania. Od roku 1988 som desať rokov pracoval aj ako na FTVŠ ako odborný asistent hádzanej a popri tom som trénoval. Potom som sa rozhodol odísť do Nemecka. Pôsobím tam už dvadsiaty rok a táto práca ma baví.
Máte nejaký cieľ, ktorý by ste ešte chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?
Vždy som chcel trénovať ženskú reprezentáciu, čo sa mi nakoniec podarilo. Keď človek vykonáva funkciu reprezentačného kouča, tak je dôležité postúpiť na vrcholné podujatia. Taktiež najmä pre staršie hráčky ide o zadosťučinenie, keď sa dostanú na majstrovstvá sveta či Európy. Viem, že v ženskej hádzanej sa nám to dlho nedarí. Aj na nadchádzajúce MS sme kvalifikovali vďaka voľnej karte. EHF to však odôvodnila tým, že nás vyhodnotili ako najúspešnejšie družstvo prvej časti kvalifikácie. Za podstatné považujem to, aby sa naša hádzaná posúvala v budúcnosti dopredu.
Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?
Pre každého športovca a trénera je vrchol kariéry dostať sa tam a hrať v tej atmosfére. Aj keď teraz sa olympijské hry uskutočnili bez divákov. Za normálnych okolností však ide o najväčší športový sviatok a najsledovanejšie podujatie.
Spolupracuje sa s hráčkami, realizačným tímom či s vedením Slovenského zväzu hádzanej bez komplikácií?
Myslím si, že v aktuálnej dobe elektronických médií to nie je komplikované, pretože človek už môže komunikovať rôznymi prostriedkami. Prakticky každá krajina má svoj videoportál, na ktorom mám možnosť sledovať zápasy napríklad z našej, maďarskej či francúzskej ligy. Mám prehľad o tom, aké výkony podávajú adeptky na reprezentačný dres. Čo sa týka zväzu, tak všetko ide bez problémov. Moje návštevy na Slovensku sú naplánované podľa potreby. S mojím nemeckým zamestnávateľom sme sa dohodli, že si znížim úväzok, aby som mohol absolvovať všetky najdôležitejšie reprezentančné akcie. Do konca budúceho augusta budem ešte pôsobiť v nemeckom Karlsruhe a následne sa chcem vrátiť domov na Slovensko.
Blýska sa slovenskej hádzanej na lepšie časy?
Približne pred tromi rokmi sme sa začali uberať pozitívnym smerom najmä v mládežníckych kategóriách. Snažili sme sa uplatniť jednotný systém, ktorý sa realizuje prostredníctvom centier hádzanej a participujúcich kluboch. Myslím si, že v priebehu nasledujúcich rokov nám budú vychádzať dievčatá a chlapci, ktorí budú pripravení v tomto koncepte. Záleží však na tom, ako zvládnu prechod z mládežníckych kategórií medzi dospelých. Aktuálne v dievčenskej kategórii hrali obe reprezentácie na majstrovstvách Európy. Juniorky sa prebojovali aj na budúcoročný svetový šampionát. Kadetky budú musieť hrať kvalifikačný turnaj o jedno zostávajúce miesto.
V čom vidíte pozitíva, čo sa týka hádzanej na Slovensku?
Spravilo sa veľa pozitívneho, avšak budeme musieť popracovať na tom, aby kvalita tréningu a výkonnosti zodpovedala súčasnej vrcholovej hádzanej. Už pri mojom nástupe na reprezentačnú lavičku sme mali zámer doplniť mužstvo perspektívnymi hádzanárkami, čo sa nám darí. Začlenili sme do reprezentácie sedem mladých hráčok, ktoré majú kvalitu. Verím, že sa presadia aj na medzinárodnom fóre. Systém, podľa ktorého sa trénuje v jednotlivých regionálnych centrách v kategórii mládeže, sa „uchytil“ veľmi dobre. Ak sa pozrieme na vrcholovú ženskú hádzanú, máme štyri tímy v medzinárodnej MOL Lige.
Kde nás „tlačí topánka“?
Najväčší problém, s ktorým sa stretávajú kluby, je nedostatok finančných prostriedkov. S tým súvisia možnosti tréningu a zabezpečenia, ktoré sa s ním spája. Máme viacero družstiev, ktoré by chceli hrať v nadnárodnej MOL Lige, no nemôžu si to finančne dovoliť.
Ako aktuálne vyzerá príprava na decembrové majstrovstvá sveta?
Počas uplynulého týždňa sme v Púchove realizovali úvodný zraz pred majstrovstvami sveta. Vedeli sme, že ideme do toho s rizikom, pretože niektoré kluby neuvoľnili hráčky. Napríklad to bolo v maďarskej lige, v ktorej sa začala nová sezóna. Som rád, že slovenské tímy sa k tomu postavili korektne a dali nám k dispozícii hádzanárky. Na sústredení sme mohli vidieť aj päť hráčok z juniorskej reprezentácie. V najbližšom období nás čakajú dve dôležité súťaže. Začiatkom októbra odštartuje kvalifikácia o postup na budúcoročné majstrovstvá Európy. Zároveň pôjde o prvý koncentrovaný prípravný blok smerom k majstrovstvám sveta, počas ktorého budeme hrať s účastníčkami OH v Tokiu. Stretneme sa už v nedeľu 3. októbra a o tri dni hráme v španielskom mesta Antequera kvalifikačný zápas s domácimi reprezentantkami. Potom nás v nedeľu 10. októbra v Topoľčanoch preveria Maďarky. Následne sa budú hrať ligové súťaže doma aj v zahraničí.
Kedy sa plánujete stretnúť ako celý tím bezprostredne pred svetovým šampionátom?
Príprava sa začne v nedeľu 21. novembra a o štyri dni neskôr letíme do Madridu. Tam sa zúčastníme koncom novembra na prípravnom turnaji, na ktorom sa zúčastnia reprezentácie Španielska, Nemecka a Poľska. Potom už ostaneme v Španielsku a budeme sa pripravovať v mieste konania našej základnej skupiny, v Lleide neďaleko Valencie. Tam sa pre nás začnú majstrovstvá sveta 2. decembra zápasom proti Maďarsku a postupne v dvojdňových intervaloch proti Nemecku resp. Česku. V závislosti od umiestenia po základnej časti budeme pokračovať buď vo vyraďovacích súbojoch alebo v tzv. Prezidentskom pohári.
Vnímate vašu E-skupinu s Nemkami, Maďarkami a Češkami ako náročnú?
Ako držitelia voľnej karty sme boli zaradení do štvrtého koša, z ktorého sa žrebovali súperky. Na základe toho sa dalo očakávať, že budeme čeliť náročným prekážkam. Určitou raritou je, že ako v jedinej sa v našej skupine predstavia štyri európske družstvá. V ostatných budú hrať jeden či dvaja zástupcovia z iných kontinentov. Najdôležitejšie však bude, aby všetky naše kľúčové hráčky boli zdravé. Počas súboja play-off proti Srbsku nám vypadli štyri hráčky, čo sme pocítili na našej hre. Pokiaľ bude možné, tak by sme najradšej cestovali do Španielska v kompletnom zložení.
S akými cieľmi budete cestovať do dejiska hádzanárskeho sviatku?
Postupový kľúč je taký, že zo základnej skupiny postúpia prvé tri družstvá. Štvrté tímy hrajú tzv. Prezidentský pohár. Keď sme sa už dostali na majstrovstvá sveta, našim cieľom by mal byť postup zo skupiny.
Čo by ste odkázali nádejným športovcom?
Verím, že v už „pokoronovom“ období si deti a mládež nájdu cestu k hádzanej. Šport pozitívne vplýva na rozvoj kondície a sociálnych aspektov. Rovnako hádzanárske techniky patria medzi základné lokomočné pohyby. Na vývin organizmu mladých ľudí pôsobí hádzaná pozitívne. Vo viacerých iných krajinách je základnou súčasťou telesnej výchovy a vnímajú ju ako jeden z najdôležitejších športov. Želám si, aby to tak bolo aj na Slovensku. V najbližšom období budú dve veľké možnosti, ako sa bude dať zviditeľniť hádzaná pre širokú verejnosť. Slovensko je spolu s Maďarskom spoluorganizátorom blížiacich majstrovstiev Európy mužov. Verím tomu, že dobrými výsledkami prispejú k tomu, aby sa hádzaná spopularizovala. Deti by si vďaka tomu mohli nájsť vzory v našej reprezentácii. Rovnako verím, že my k tomu prispejeme svojím dielom výkonmi na majstrovstvách sveta.
