Tréner slovenských volejbalistov Marek Kardoš: Spravím všetko pre to, aby som sa dostal na MS a OH

Marek Kardoš viedol slovenskú mužskú volejbalovú reprezentáciu na septembrových majstrovstvách Európy, na ktorých hrali naši reprezentanti v tallinnskej C-skupine. Ako hlavný tréner slovenských volejbalistov pôsobí už takmer dva roky. Kardoš by chcel vychovať generáciu hráčov, ktorá sa bude môcť predstaviť na majstrovstvách sveta či na olympijských hrách. Viac sa o trénerskej kariére Mareka Kardoša i o slovenskom volejbale dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Marek Kardoš sa narodil 15. apríla 1974 v Bratislave. K volejbalu ho priviedli rodičia. Je odchovancom VKP Bratislava. Nastupoval za česko-slovenskú juniorskú reprezentáciu a neskôr za slovenský reprezentačný tím. Ako hráč sa predstavil v slovenskej, francúzskej, rakúskej a v poľskej najvyššej súťaži, v ktorej ukončil kariéru v drese Čenstochovej. Práve v tomto klube začal s trénerskou kariérou a získal s ním dva majstrovské tituly i Poľský pohár. Na klubovej úrovni trénersky pôsobil aj v Nitre, maďarskej Kazincbarcike a v uplynulej sezóne v Prešove. Od roku 2013 do 2015 pôsobil ako asistent trénera slovenskej mužskej volejbalovej reprezentácie. Uplynulé dva roky je hlavný reprezentačný tréner slovenských volejbalistov.

Ako ste začali so športom?

Rodičia za socializmu hrávali amatérsky volejbal. S otcom sme chodievali sledovať zápasy v bratislavskom PKO, kde nastupovali na svoje stretnutia ženy a muži Červenej hviezdy. Prakticky každá nedeľa bola u nás volejbalová. Popravde, najskôr som však veľmi po kariére volejbalistu netúžil.

Aké spomienky sa vám vynárajú na vašu juniorskú kariéru?

Boli sme veľmi dobrá generácia, ktorú si zobral „pod krídla“ najmä Ivan Husár. Vtedy mala Telovýchovná jednota Červená hviezda Bratislava športové stredisko na základnej škole Beňovská v Bratislave, kde sa utvorila výborná partia. Pokračovali sme až do mladšieho i staršieho dorastu, v ktorom sa nám podarilo získať titul majstrov Česko-Slovenska. V mládežníckych kategóriách sme sa ako spoločná reprezentácia umiesťovali na najvyšších priečkach na majstrovstvách sveta i Európy. Naznačovalo to, že by sme to mohli niekam dotiahnuť.

Pokračovala vaša aktívna činnosť úspešne aj v ére samostatnosti?

Slovákom neostávalo nič iné, ako začať prakticky od nuly. Z predkvalifikácie sme sa museli prebojovať do hlavného turnaja majstrovstiev Európy. Následne som prestúpil do Mladej gardy, odkiaľ som sa presunul do Francúzska. Nasledovali dva roky na Slovensku a presun do Poľska. U našich severných susedov sa nám s mužstvom Kedziežyn-Kožle podarilo obsadiť tretie a štvrté miesto v Lige majstrov. Dvakrát sme sa stali majstrami poľskej ligy a vyhrali sme aj tamojší pohár. Potom som päť rokov pôsobil vo francúzskom Rennes. Keď bola manželka tehotná, tak som chcel byť bližšie k domovu. Preto som prestúpil do Hotvolleys Viedeň, na čo nespomínam príliš rád. Vzhľadom na to som sa vrátil na Slovensko a s VKP Bratislava sme získali titul. Aktívnu kariéru som uzavrel v poľskej Čenstochovej.

Dostali ste sa k trénerstvu hneď po ukončení kariéry?

Po roku pôsobenia v pozícii hráča som dostal od vedenia dôveru ako tréner. Mal som dobré vzťahy s poľským olympijským víťazom Ryszardom Bosekom, ktorý mi veril. Náš tím bol zložený z mladých talentovaných hráčov a skúsených bývalých reprezentantov. V prvom roku sme skončili štvrtí v lige a v nasledujúcom sme zvíťazili v európskom Challenge Cupe. Som absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, takže je zrejmé, že toto povolanie ma vždy lákalo. Veľakrát som sa snažil nájsť odpoveď v knihách, čo by som mohol zlepšiť na svojom výkone. So softvérom na zlepšenie hry som sa prvýkrát stretol vo Francúzsku, Poliaci vyvíjali svoj vlastný. Kybernetický pohľad na volejbal je úplne iný a vďaka nemu zistíte, ako málo viete o volejbale. Mňa to vždy fascinovalo.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Okrem už uvedených ako úspech vnímam možnosť triapolročného pôsobenia v pozícii trénera v Poľsku. Ide o to, že tam sa kouči menia ako na bežiacom páse. Vždy som mal šťastie, že som si mohol zložiť tím podľa seba. Či už to bolo v Maďarsku, v Nitre alebo v Poľsku. Práve u našich severných susedov som mal možnosť spolupracovať s veľmi dobrým štatistikom, ktorý už pôsobí pri ich reprezentačnom tíme. Všetko musí navzájom „zapasovať.“

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Každý z elitných trénerov vám určite niečo dá. Ja sa zameriavam predovšetkým na obranu. Páči sa mi, že Brazílčania alebo Francúzi dokázali vyhrávať, aj keď sa im v útoku nedarilo. Myslím si, že útočiť vie každý, ale nie všetci dokážu kvalitne brániť.

Čo by ste chceli dosiahnuť v trénerskej kariére?

Spravím všetko pre to, aby som sa ako tréner dostal na majstrovstvá sveta a na olympijské hry.

Znamenajú pre vás olympijské hry vrchol snaženia športovca či trénera?

Poznám chalanov, ktorí sa dostali na olympijské hry. Nechali si vytetovať olympijské kruhy. Ide o medzník, ktorý je vrchol pre každého, od hráčov až po členov realizačného tímu. Bolo by najkrajšie, keby sa mi podarilo dostať sa tam so slovenským tímom. Zatiaľ je to síce nereálne, ale treba si vychovať generáciu, ktorá sa kvalifikuje pod päť kruhov.

Spolupracuje sa v reprezentácii s hráčmi, realizačným tímom či s vedením Slovenskej volejbalovej federácie bez problémov?

Utvorili nám fantastické podmienky, čo sa týka haly, tréningu i regenerácie. Mohol som si vybrať členov realizačného tímu, takže v tomto to funguje ako švajčiarske hodinky. Bohužiaľ, nemohol som počítať so všetkými najlepšími hráčmi. Niektorí z nich potrebujú voľno, pretože majú rodinné záležitosti, ktoré neovplyvníme. Do zostavy zasiahli aj zranenia. Okrem toho, momentálne sa menia generácie. Mužstvo potrebuje čas, aby mohlo dosiahnuť výsledok na vrcholnej úrovni.

Vidíte v tomto kontexte budúcnosť slovenského volejbalu vo svetlých farbách?

Badám veľmi veľkú generačnú dieru v porovnaní s minulosťou. Dobrých hráčov od 20 do 25 rokov je veľmi málo. Celkove môžeme kvalitných hráčov rátať maximálne na 25. Z toho úplne elitných je možno dvanásť. Keď vám odídu piati, tak nemáte veľké pole na manévrovanie. Potrebujeme volejbalistov, ktorí si budú konkurovať. Doteraz sme sa pravidelne dostávali na majstrovstvá Európy. Ale to sa nám už nemusí vždy podariť.

Kde sú pozitíva a na čom by sa dalo popracovať v rámci slovenského volejbalu?

Najlepšie by bolo, ak by sme disponovali v každom väčšom meste halou s kapacitou nad 2000 ľudí. V tomto ohľade je skvelé prostredie v Nitre, kde to veľmi dobre poznám. Pracujú tam ochotní ľudia a nachádza sa to blízko Bratislavy. Kiežby to tak bolo všade.

Hodnotíte sezónu, ktorej vrcholom boli majstrovstvá Európy, ako úspešnú?

Spravili sme všetko pre to, aby sme sa zlepšili v číslach, ktoré sme mali pred majstrovstvami Európy. To sa nám v jednotlivých ukazovateľoch štatisticky podarilo o osem percent. Nestačilo nám to, takže Európa je v porovnaní s nami ešte ďalej. Postup nám ušiel v zápasoch, v ktorých sme to nečakali. Napríklad s Francúzmi alebo s Lotyšmi, s ktorými sme „odišli“ na jeden a pol setu. Musíte však mať k dispozícii najlepších hráčov a utvoriť im ideálne podmienky. Veľmi si vážim chalanov, ktorí tam hrali. Boli odlúčení od svojich rodín tri-štyri mesiace. To je neuveriteľná obeta. Nezabúdajme tiež na to, že gro ich zárobku sa nachádza v kluboch. V reprezentácii ide najmä o česť. Potrebujeme ešte dva-tri roky, aby najskúsenejší hráči vychovali tých mladších. Keď sa to podarí, tak ich bude mať kto zastúpiť v prípade ich aktuálnej indispozície. Toto nám v súčasnosti chýba.

Čo plánujete v nadchádzajúcich dňoch?

Momentálne sa venujem výjazdom k mládežníkom v rámci Slovenskej volejbalovej federácie, v ktorej sa okrem výkonu funkcie reprezentačného trénera aj starám o centrá talentovej mládeže. Napríklad na športovom gymnáziu v Trenčíne tvoríme novú generáciu volejbalu. Mladých volejbalistov učíme návyky, ktoré by som chcel, aby si preniesli do seniorského volejbalu. Následne uvidíme, aká bude pandemická situácia. Na jar by sme sa mali predstaviť v kvalifikácii na majstrovstvá Európy a v Zlatej európskej lige, ktorá bude slúžiť práve na preklenutie generačnej výmeny.

Mali by ste odkaz pre nádejných volejbalistov?

V aktuálnom období spojenom s pandémiou nového koronavírusu by som im odporučil športovať, športovať a ešte raz športovať. Ja si ich potom nájdem. (úsmev)