Tréner Stanislavy Škvarkovej a Tomáša Veszelku Michal Škvarka: Vo vrcholovej atletike treba pracovať na 120 percent

Tréner slovenských atlétov Michal Škvarka sa pričinil o slovenský rekord v behu na 100 metrov cez prekážky svojej manželky Stanislavy, ktorá vlani zabehla čas 12,90 s. Spolu s ňou sa nedávno vrátili z halových majstrovstiev Európy v poľskej Toruni, kde sa v behu na 60 metrov cez prekážky dostala do semifinále. Pod jeho vedením sa pripravuje aj náš elitný trojskokan Tomáš Veszelka, ktorý má blízko k miestenke na OH v Tokiu. Škvarka by oboch svojich zverencov rád priviedol k štartu pod piatimi kruhmi. Do budúcna si kladie najvyššie ciele, pretože by ako tréner rád získal na OH cenný kov. Viac o kariére Michala Škvarku i o slovenskej atletike sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Michal Škvarka sa narodil 7. apríla 1986 v Banskej Bystrici. V detstve sa najskôr venoval zjazdovému lyžovaniu, od ktorého sa presunul k atletike. Absolvoval Univerzitu Matej Bela v Banskej Bystrici v odbore trénerstvo. Po úspešnom ukončení štúdia sa postupne „chopil“ vyštudovaného remesla. Svoju manželku Stanislavu vlani priviedol na majstrovstvách Slovenska v Trnave k národnému rekordu v behu na 100 m cez prekážky, ktorý má hodnotu 12,90 s. Taktiež sa predstavili na majstrovstvách sveta v Dauhe 2019. Škvarka sa podieľa aj na príprave nášho aktuálne najlepšieho trojskokana Tomáša Veszelku. Škvarka je zamestnaný ako tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ako ste sa dostali k športu?

Keď som mal päť rokov, začal som sa venovať zjazdovému lyžovaniu. Rodičia ma prihlásili na krúžok. Tréner si po nejakých rokoch všimol, že mi idú vytrvalostné behy. Aj na základe toho som nastúpil v deviatich rokoch na osemročné športové gymnázium v Banskej Bystrici. Počas prvých štyroch rokov som kombinoval zjazdové lyžovanie a atletiku. Keď som si mal vybrať špecializáciu, „vyhrala“ atletika.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Mám na ňu dobré spomienky. Nedosiahol som však, čo som chcel. Nepodarilo sa mi dostať na olympijské hry. Na športovej škole som sa najskôr venoval všetkým športovým disciplínam. Keď som si mal vybrať, tak som sa dostal k skokanskému trénerovi Jánovi Solčánymu. Venoval som diaľke, trojskoku a výške, ktorá napokon „zvíťazila“. Keď som mal 21 rokov, skočil som si osobný rekord. Následne som vzhľadom na zdravotné problémy s členkom ukončil kariéru.

Začali ste s trénerstvom v tomto období?

Nebolo to úplne priamočiare. Ukončil som vysokú školu Matej Bela v Banskej Bystrici. Vtedy sa každý „hľadá“. V tom čase som mal priateľku, ktorá hrávala basketbal vo Francúzsku. Hneď po štátniciach som tam išiel. Strávil som tam rok a trénoval som v dvoch francúzskych atletických kluboch.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Určite to nie je len jeden. Veľa mi dal hneď prvý atletický tréner Paľo Ďuroš, pod ktorým som sa pripravoval prvé štyri roky. Rovnako som nadobudol množstvo skúseností od Jána Solčányho, ktorý sa špecializoval vyslovene na skoky. Ešte by som rád spomenul Maroša Salvu a Radovana Mišíka.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Najväčšmi si cením slovenský rekord manželky Stanky a účasť na majstrovstvách sveta v katarskej Dauhe 2019. Povedal by som to však trochu inak. Človek, ktorý niečo robí, bude chcieť zarábať stále viac. Rovnako to vidím v športe. Náš prvotný cieľ bol utvoriť slovenský rekord. Potom sme sa chceli dostať pod trinásť sekúnd. Do Ria bol ešte limit 13,00 a dnes už je 12,84 s. Samozrejme, pokiaľ by sa to aj na túto métu nezlepšilo, tak stále budem veľmi spokojný s dosiahnutými výsledkami. Naopak, ak by sme dosiahli limit, tak stále budem chcieť viac. Jasné, že človek sa chce stále zlepšovať.

Stanovili ste si méty do budúcna v rámci trénerskej kariéry?

Všetko musí mať svoju postupnosť. Momentálne, ak by sa nám podarilo so Stankou a Tomášom dostať na olympijské hry, budem nesmierne spokojný. Či už s nimi, alebo o niekoľko rokov neskôr s niekým iným by som chcel získať medailu na olympijských hrách. To je úplný „strop“, ktorý by chcel dosiahnuť každý.

Čo pre Vás znamená pojem olympijské hry?

Povedal by som to takto. Všeobecne v atletike je len jeden vrchol sezóny. Keď si to porovnáme so zjazdovým lyžovaním a Peťou Vlhovou, tak jej nemusia vyjsť jedny preteky a na ďalší týždeň si môže napraviť chuť. Na rozdiel od toho my máme vždy jeden štart, na ktorý sa musíme pripraviť. Či už je to na olympijských hrách alebo na majstrovstvách sveta či Európy. Vyladiť tam vrcholnú formu je naozaj veľké umenie.

Manželku Stanku ste priviedli k slovenskému rekordu na 100 m cez prekážky. Aké je byť manžel a tréner v jednej osobe?

Je to jedna z najbežnejších otázok, ktorú väčšinou dostáva Stanka. Nesťažujem sa. (úsmev) Na začiatku sme si povedali, že nechceme pliesť súkromný život so športovým. My sme obaja „fanatici“, takže sa to v podstate nedá. Po tréningu analyzujeme videá, prípadne hľadáme priestor na zlepšenie. Atletikou žijeme 24 hodín denne. Najviac to vnímame, keď sa nedarí na súťažiach alebo tréningoch. Vtedy sa to negatívne prenáša aj domov. Zatiaľ, našťastie, takých dní veľa nebolo. Verím, že ani nebude. Spolupráca je podľa mňa super. Našli sme sa, pretože sme si podobní. Myslím si, že to funguje, čo môžeme vidieť aj na výsledkoch.

Mohli by ste sa vyjadriť k spolupráci s Tomášom Veszelkom?

S Tomášom spolupracujem relatívne krátko. Nemôžem však na našu spoluprácu povedať nič zlé. Z môjho pohľadu nám vyšla uplynulá sezóna super, aj keď sme išli len jedny preteky z plného rozbehu. V ostatných sme využívali kratší. Pokiaľ vo vrcholovej atletike niekto nepracuje na 120 percent, tak sa to robiť nedá. Stanka a Tomáš tomu dávajú naozaj všetko. Nezačína sa a nekončí sa to len na tréningu. Po ňom je regenerácia, analýzy a podobne. Ani jeden z nich neskončí na tréningu, ale venujú sa atletike možno aj päť hodín doma. Toto ich posúva, a pravdepodobne aj vďaka tomu sú niekde inde ako niektorí iní športovci.

Vidíte budúcnosť slovenskej atletiky pozitívne?

Niekedy je náročné odpovedať na túto otázku. Oči mi veľmi otvorili MS v Dauhe. Tam som všeobecne pochopil, že keď sa Slovák vôbec dostane na šampionát, tak je to neskutočný úspech. Uvediem príklad. Išli sme tam na konci podujatia a ostali sme tam vzhľadom na okolnosti len manželka, ja a šéftréner. Bol som sa pozrieť na rozcvičku. Videl som tam tri Fínky a každá z nich mala okolo seba päť ľudí. Mohla sa spoľahnúť na fyzioterapeuta, chiropraktika, hlavného trénera a dvoch pomocných koučov. Len na tri Fínky tam bolo pätnásť ľudí. Vravím si, že toto je iný svet v porovnaním s tým, kde žijeme my. Na Slovensku tréner sám zastáva pomaly všetkých týchto päť funkcií. O to viac som si cenil, že sme sa tam dostali. Myslím si však, že Slovenský atletický zväz sa snaží plniť svoju úlohu najlepšie, ako vie. Mám s naším zväzom veľmi korektný vzťah. Pokiaľ niečo chcem zrealizovať, vždy mi boli nápomocní. Napríklad ide o zimný halový atletický seriál Jumperia, v ktorom sa súťaží v šprintoch i v skokoch.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe?

Veľa vecí na Slovensku je takých, s ktorými nevieme pohnúť legislatívne. Napríklad rád chodím na sústredenia do Španielska, pretože tam fyzioterapeuti môžu na liečbu využívať akupunktúru, čo u nás nie je dovolené. Viem, že z pohľadu plnohodnotného tréningu tam dokážeme zrealizovať najviac. Máme tam človeka, ktorý nám dokáže, jemne prehnane povedané, pomôcť lusknutím prsta. Naši nám, samozrejme, dokážu pomôcť, ale len v rámci dovolených možností. Nie vždy to, čo je dovolené tu, zafunguje tak dobre aj v zahraničí. Diagnostika tu tiež „pokrivkáva“. Človek si, samozrejme, dokáže nájsť prakticky všetko na internete. Veľa vecí však porovnať neviem, pretože tu nemám tridsať metrov špeciálnej technológie Opto jump, vďaka čomu by som dokázal presne vidieť napríklad Tomášovu oporovú fázu v behu, poskoku či preskoku i iné dôležité ukazovatele.

Dala by sa nejakým spôsobom z vášho pohľadu situácia zlepšiť?

Vidím, čo robí konkurencia, ale nedokážem si s nikým porovnať Stanku a Tomáša po technickej stránke. Ide o detaily, na ktorých svet „fičí“ dennodenne. My sa len pozeráme „s otvorenými“ ústami, pretože tu to zatiaľ nefunguje. Je veľa prístrojov, ktoré by nám mohli pomôcť, ale nemôžeme si ich dovoliť kúpiť.

Mohli by ste zhodnotiť halovú sezónu, ktorej vrcholom boli majstrovstvá Európy v Toruni?

Náš hlavný cieľ so Stankou bol dostať sa do semifinále, čo sa nám podarilo. Z tohto pohľadu nemôžem byť nespokojný, ale všeobecne so zabehnutými časmi počas halovej sezóny spokojní nie sme. Očakávali sme skutočne lepšie časy. Ešte počas zimného sústredenia na Tenerife sme nevedeli, či sa halové majstrovstvá Európy vôbec uskutočnia. Do polovice januára sme trénovali dvojfázovo veľké objemy. Vôbec sme sa nepripravovali ako po iné roky. Vtedy sme to už okolo Vianoc „vypustili“ smerom k príprave na halovú sezónu, ktorá sa začína koncom januára. Na Tenerife sme takisto bežali 12 prekážok namiesto piatich, čiže sme sa viac sústredili už na letnú sezónu. Všetky časy tam však boli lepšie ako v Banskej Bystrici, keď sme sa vrátili. Na jednej strane to vzhľadom na väčšiu záťaž počas sústredenia nechápem, ale z druhej strany pravdepodobne prišiel útlm. Nedokázali sme sa dostať na dostatočnú úroveň. Možno nám to nešlo aj v dôsledku únavy.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Chceli by sme ísť so Stankou a so zopár mladými atlétmi na sústredenie do španielskeho Benidormu, čo je naša najobľúbenejšia tréningová destinácia. Dokážeme si tam prípravu prispôsobiť poveternostným podmienkam a štadión je vždy otvorený aj počas víkendov. V tomto období tam budeme mať pokoj na tréning. Môžeme využiť úplne všetko. Tomáš nebude ešte môcť cestovať vzhľadom na rekonvalescenciu po operácii kolena. Už sme začali s ľahkým tréningom v spolupráci s fyzioterapeutmi. O štyri týždne by mal ísť na kontrolu a podľa toho uvidíme, čo ďalej.

Aké šance majú Stanka a Tomáš na zisk miestenky na OH v Tokiu?

Tomáš je zatiaľ vysoko v kvalifikačnom renkingu na olympijské hry. Myslím si, že by z neho nemal vypadnúť. Čo sa týka jeho sezóny, nechcem uňho vzhľadom na aktuálnu situáciu nič uponáhľať. Ak stihneme jedny, dvojo alebo trojo pretekov pred OH, tak to bude fajn. Možné je však taktiež to, že prvé preteky absolvuje až v Tokiu. Všetko ukáže čas. Ak by minulý rok nepozastavili kvalifikačné obdobie, tak by sa aj Stanka na 99 percent dostala na OH. Dostatočné body môže získať prakticky len na majstrovstvách Slovenska a zapísaný má vzhľadom na to výkon 13,54 spred dvoch rokov. Určite však chceme spraviť smerom k OH v Tokiu všetko pre to, aby sme dosiahli limit. Nechceme na nič čakať. Dokonca sme chceli ísť vzhľadom na to aj do Austrálie, no neotvorili hranice.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Netreba sa nechať odradiť čiastkovým neúspechom.