Vedúci výpravy na HME v Toruni Radoslav Ivan: Ján Volko ukázal svoje kvality

Radoslav Ivan pôsobil ako vedúci výpravy na halových majstrovstvách Európy (HME) v atletike v poľskej Toruni, kde Ján Volko bronzom v šprinte na 60 m skompletizoval svoju medailovú zbierku. Ako člen výpravy sa predstavil aj na II. európskych hrách v bieloruskom Minsku 2019. Ivan sa okrem iného trénersky podieľa na príprave Šimona Bujnu a Martina Kučeru, s ktorými by sa rád kvalifikoval na tohtoročné olympijské hry v Tokiu.

Radoslav Ivan sa narodil 6. septembra 1990 v Lučenci. Pri športe i atletike je prakticky už od detstva. Absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave v odbore trénerstvo. Trénerskej práci sa venuje nielen v oblasti atletiky, ale aj crossfitu. Ivan bol člen výpravy na II. európskych hrách v bieloruskom Minsku 2019. V pozícii trénera vedie štvorstovkárov Šimona Bujnu a Martina Kučeru, s ktorými sa predstavil na viacerých vrcholných podujatiach. Ivan trénersky pôsobí v atletickom klube Slávia UK Bratislava a je zamestnaný vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Pamätáte si, ako ste sa dostali k športu?

Už v detstve sme hrávali s kamarátmi futbal, hokej, alebo sme sa bicyklovali. Keď som navštevoval v Lučenci deviatu triedu na základnej škole, začal som sa profesionálnejšie venovať atletike. Na okresnej školskej súťaži som zažil prvý vážnejší atletický štart a potom sa to „rozbehlo“.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru pozitívne?

Aktívna športová činnosť sa mi vždy spájala s partiou, s ktorou som chodil na spoločné sústredenia. Stretávali sme sa na tréningoch. Mám len pozitívne spomienky a pocity.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara alebo sa na nej vyskytli aj kľukaté chodníčky?

Už počas môjho štúdia na Obchodnej akadémii v Lučenci som chcel študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (FTVŠ UK). Vždy ma zaujímalo, ako by som dokázal zlepšiť môj výkon. Chcel som vedieť o tejto oblasti viac detailov. Na základe toho som začal študovať na FTVŠ, ktorú som úspešne absolvoval.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Snažím sa brať si a využívať pozitívne veci od viacerých trénerov. Čerpám od nich inšpiráciu. Pôsobil som v Lučenci pod Danielom Paukom a Bratislave ma viedol Marcel Lopuchovský. Samozrejme, veľké množstvo poznatkov som získal štúdiom a vlastnými skúsenosťami. Trénerský vzor však vyslovene nemám. Neberiem to tak, že by som chcel byť ako niekto iný.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Šimon Bujna skončil na Svetovej univerziáde v talianskom Neapole 2019 štrnásty v behu na 400 m. V roku 2019 sa predstavil aj na halových majstrovstvách Európy v Glasgowe na šesťdesiatke. S ním a s Martinom Kučerom sme sa tento rok dostali na halové majstrovstvá Európy do Torune na štvorstovke. Pôsobím aj v rámci crossfitu, v ktorom vediem najlepšieho Slováka Martina Kružlica. S ním sme postúpili na majstrovstvá sveta. Tie sa však vzhľadom na pandémiu nového koronavírusu nekonali.

Stanovili ste si ciele v rámci vašej trénerskej kariéry?

Chceli by sme sa Šimonom a Martinom kvalifikovať na tohtoročné olympijské hry v Tokiu v miešanej štafete na 4x400 m. S Martinom sa budeme pokúšať postúpiť aj na 400 m cez prekážky na základe renkingu. Toto sú najbližšie a najväčšie ciele smerom k štartu pod piatimi kruhmi.

So Šimonom Bujnom ste sa pred takmer dvomi rokmi predstavili na II. európskych hrách v Minsku. Aké spomienky máte na toto podujatie?

Európske hry v Minsku sa mi páčili z hľadiska organizácie. V tom čase sme sa začali so Šimonom venovať behu na 400 metrov. Predstavil sa vtedy v štafetách. To nám naznačilo sľubné vyhliadky smerom k samostatnej štvorstovke. Vyslalo nám to pozitívny signál. Samozrejme, nabrali sme skúsenosti na vrcholnom podujatí.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to pre mňa vrchol športovej i trénerskej kariéry. Ak sa tam človeku podarí uspieť, tak je to veľké plus.

Spolupracuje sa so Šimonom Bujnom a Martinom Kučerom bez problémov?

V prvom rade som rád, že mi najskôr Šimon dal šancu ako mladému trénerovi podieľať sa na jeho príprave. Myslím si, že navzájom sme sa nesklamali. Budeme robiť všetko preto, aby to fungovalo aj v budúcnosti. Šimon je stále začínajúci atlét. Martin má na rozdiel od neho už viac skúseností. Z môjho pohľadu sa veľmi dobre dopĺňajú po psychologickej stránke. Dokážu sa „potiahnuť“ aj v tréningu. Ide o rôzne typy športovcov. Šimona skôr zdobí rýchlosť. Martin sa vo väčšej miere môže spoľahnúť na vytrvalosť. Skutočne si pochvaľujem túto spoluprácu, ktorá stále napreduje.

Vidíte budúcnosť slovenskej atletiky pozitívne?

Ako tréner atletiky pôsobím osem rokov. Myslím si, že každým rokom sa úroveň slovenskej atletiky zvyšuje. Je to v podstate vo všetkých smeroch. Vidíme to aj na práci Slovenského atletického zväzu. Výborne sa nám spolupracuje takisto so Slovenským olympijským a športovým výborom. Smerom do budúcna by sa však ešte malo viac dbať na mladých trénerov, nech sú podporovaní. Niektorí sa v dôsledku menšej podpory viac venujú trénovaniu vo fitnescentrách, v ktorých si jednoduchšie zarobia. Ja som trochu ubral v komerčnej oblasti. Zariskoval som tým, že som sa začal vo väčšej miere pohybovať vo vrcholovom športe. Vidím však, že sa mi vracia všetok čas strávený na sústredeniach, tréningoch či súťažiach, ktorý som mohol venovať tréningom vo „fitku“. Je to na dobrej ceste.

Badáte priestor na zlepšenie vo vašom športe?

V podstate ide o problémy, ktoré sa skloňujú všeobecne. Potrebujeme štadióny a haly, pretože máme v podstate len jednu halu vhodnú na atletiku. Čo sa týka infraštruktúry, vidím mínus najmä v tejto oblasti. Ako som spomenul, dôležitá je aj podpora mladých trénerov.

V čom naopak vidíte pozitíva, čo sa týka atletiky?

Badám, že už viac detí a celkove ľudí má záujem o atletiku. Disponujeme viacerými vzormi. Spája sa to aj s väčšou medializáciou. Viacero slovenských atlétov môžeme v aktuálnom období vidieť na obrazovkách. Deti s rodičmi to vidia a majú motiváciu, aby sa aj ich „ratolesti“ venovali atletike. Môžu v nej byť postupnom času úspešní a zviditeľniť sa.

Nedávno ste sa vrátili z HME v poľskej Toruni, odkiaľ si Ján Volko priniesol bronz na šesťdesiatke. Mohli by ste ako vedúci výpravy zhodnotiť uplynulý halový európskych šampionát?

Som rád, že sa vôbec halové majstrovstvá Európy vzhľadom na aktuálnu situáciu uskutočnili. Vieme, že v Poľsku je atletická kultúra na vysokej úrovni. Preto boli schopní aj v tomto období zorganizovať vrcholné podujatie na vysokej úrovni. Jano na uplynulých troch halových európskych šampionátoch dokázal uspieť na šesťdesiatke. Ukázal svoje kvality aj v Toruni. Škoda, že sa na tomto podujatí nemohli zúčastniť viacerí naši športovci. Splnili aj limity. Tým, že platia viaceré opatrenia, nemohli štartovať na HME vzhľadom na zdravotné problémy alebo úplne vynechali halovú sezónu. Štartovali sme v najmenšom počte za uplynulých desať rokov. Myslím si však, že sme pri daných okolnostiach všetci v rámci možností uspeli.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Na budúci týždeň by sme mali cestovať na trojtýždňové sústredenie na Kanárskych ostrovoch. Tam sa budeme venovať spoločným štafetovým tréningom, na ktorých budeme nacvičovať okrem iného odovzdávky smerom k miešanej štafete na 4x400 m. Po návrate ku koncu apríla by sme mali absolvovať ďalšie štafetové sústredenie. Všetko vyvrcholí májovými majstrovstvami sveta štafiet v poľskom Chorzówe, ktoré budú slúžiť ako kvalifikácia na OH v Tokiu.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Nech vydržia. Treba, aby ich to hlavne bavilo. To je pravdepodobne najdôležitejšie. Nech si vybudujú pozitívny vzťah k športu vo všeobecnosti. Potom sa už dá nejakým spôsobom špecializovať.