Z Juraja Sanitru je olympijský rekordér, v karanténe strávil 16 dní
Pravdepodobne je olympijským rekordérom v počte dní v izolácii. Bývalý tréner Anastasie Kuzminovej, Pavla Hurtaja a ďalších slovenských biatlonistov, istý čas aj prezident zväzu Juraj Sanitra čakal dlhých 16 dní, kým vyšiel z izolačnej izby pekinských olympijských hier.
Juraj Sanitra je už niekoľko rokov tréner ukrajinskej biatlonovej reprezentácie. Po prílete do Pekingu a presune do Olympijskej dediny v Čang-ťia-kchou zažil šok. Organizátori mu oznámili, že jeho test na koronavírus je pozitívny. Presunuli ho do izolačného karanténneho centra, aby nenakazil iných ľudí v olympijskej dedine. Z veľkých čínskych plánov sa zrazu stal svet medzi štyrmi stenami v izbe.
Koronavírus v najhoršom možnom čase
„Dva roky som sa koronavírusu vyhýbal, obrazne povedané pohyboval sa vedľa neho a zrazu toto... Prišlo to v najhoršej dobe... Prvé dva dni som trpel, mal som teplotu. Na tretí deň som už bol fyzicky fit a čakal na dva negatívne testy za sebou. Jedno ráno som bol negatívny, ďalšie však pozitívny. A tak sa to zopakovalo štyrikrát. Na porazenie. Za 16 dní som si toho naozaj užil dosť. Ktovie, podľa mňa som rekordér v dĺžke pobytu v izolácii,“ začal svoje rozprávanie muž, ktorý vlani oslavoval šesťdesiatku. O jeho situáciu sa už pri tak dlhej izolácii začal zaujímať aj Medzinárodný olympijský výbor.
Tuší, kde sa pravdepodobne nakazil. Ukrajinci mali pred odchodom do Pekingu sústredenie vo vyššej nadmorskej výške v Anterselve. Spoločne s nimi tam boli aj ďalšie biatlonové tímy.
„Vedľa mňa bývala jedna Fínka, ktorá bola pozitívna. Nemal som šťastie, pravdepodobne som sa nakazil od nej. Keď som mal pri odlete z Európy negatívne testy, myslel som si, že je už všetko v poriadku. Nebolo...“
Zaujali ho čínske kriminálky
Čínske protipandemické pravidlá sú prísne. Počas pobytu v izolácii preto veľa možností na pohyb nemal. Priznal, že chodil od okna k dverám, aby sa udržiaval aj vo fyzickej kondícii. Snažil sa byť v kontakte s tímom, aj keď sociálne siete, ktoré bežne využívajú na komunikáciu, v karanténnom hoteli nefungovali.
„V izbe som mal televízor, tak som ho chvíľami aj pozeral. Chcel som si pozrieť biatlonové súťaže, čínska televízia ich však nevysiela. Venujú sa športom na ľade, v ktorých majú bohatšie zastúpenie a väčšie šance na úspech. Skôr vysielajú krasokorčuľovanie a šortrek ako biatlon. Chvíle som si krátil aj sledovaním čínskych kriminálok. Síce som im nerozumel, ale dej som pochopil. Boli skutočne pekné,“ prezradil biatlonový tréner.
Konečne so svojimi pretekármi
V sobotu pred štartom rýchlostných pretekov biatlonistov prišla priaznivá informácia. Mal sa rýchlo zbaliť a auto ho previezlo do Olympijskej dediny. Z Juraja Sanitru spadol veľký psychický kameň. Opäť sa dostal k svojmu tímu a do svojho živla.
„Konečne som sa stretol s mojimi pretekármi a mohol ich viesť ako tréner aj v pretekoch. Najskôr som sa snažil zorientovať na biatlonovom štadióne. Videl som ho prvýkrát. Chlapci boli v dobrej nálade, aj preto som sa tešil na ich štart. Napokon dvaja skončili v najlepšej pätnástke (Dmytro Pidručnyj bol 13., Arťom Pryma 15. – pozn.) a do posledného momentu bojovali o top výsledok. Takže to bola vydarená premiéra, aj keď som si ju predstavoval trocha inak,“ povedal Juraj Sanitra.
Biatlonový areál naňho zapôsobil. Ako priznal, páčia sa mu trate. Profilovo síce nevyzerajú ako najťažšie, ale nie je na nich ani chvíľa na oddych. Biatlonisti musia neustále pracovať, nemajú priestor na vydýchnutie si. Na strelnici im robí problémy vietor.
„Aj keď sa sila vetra nemení, náboje z hlavní lietajú inak. Na tieto meniace sa podmienky si museli všetci zvyknúť. Sú to špecifické podmienky, aj preto mi je ľúto, že som nemohol byť s mojimi zverencami na tréningoch,“ doplnil Juraj Sanitra, ktorý jedným očkom sleduje aj výkony slovenských biatlonistov a biatlonistiek.
