Zuzana Rehák Štefečekovú prinesie domov zlato pre svoje zlatá, od finále nemala očakávania
To bola jazda! Zuzana Rehák Štefečeková sa stala olympijskou víťazkou v trape žien. Ako prvá žena v histórii zostrelila v kvalifikácii všetkých 125 terčov. Vyhrala aj finále v novom olympijskom rekorde 43 bodov. Okrem členov slovenskej výpravy boli medzi jej prvými gratulantmi aj manžel Martina a dvaja synovia, s ktorými sa spojila prostredníctvom moderných technológií.
Zuzana Rehák Štefečeková vybojovala pre Slovensko prvú zlatú medailu na olympijských hrách v Tokiu. Pre 37-ročnú strelkyňu je to už tretia olympijská medaila, po dvoch striebrach v Pekingu 2008 a Londýne 2012 pridala najcennejší kov.
Aký je to pocit byť olympijská víťazka a tiež nová svetová rekordérka?
Pocit je to skutočne dobrý. Zajtra ráno však vyjde nové slnko a čaká ma tréning mixu. Opäť budem vstávať o pol šiestej. Dnešný deň sa skončí, krátko oslávime zlato a zajtra ideme od znova. Zlatá medaila mi však zostane navždy. Veľmi sa teším, že sa mi podarilo hneď po súťaži telefonovať s najbližšími a mojimi chlapmi doma. Moji blízki majú veľmi pekné ráno, lebo už o ôsmej pijú šampanské. Teším sa, že ho majú pekné kvôli mne. Je skutočne pekné robiť ľuďom radosť.“
Motivačné videá od detí
Snívali ste niekedy o zlatej medaile z olympijských hier?
Samozrejme, kto by o víťazstve na olympijských hrách nesníval. Ja sa teším z každej medaily, ktorú veziem domov. Keď sa však pri tom počúva slovenská hymna, je to niečo skvelé a príjemné.
Ako reagovali vaše deti na to, že majú mamu olympijskú víťazku?
Boli ešte ospalé. Starší syn sa však už aj tešil. Včera mi poslali motivačné videá, ktoré som si púšťala aj pred finále. Obaja skákali a kričali mama. Pred finále som písala manželovi, že hocičo sa stane, najväčšie zlato už mám doma. A teraz mám k tomu ešte jedno.
Vo dvoch deťoch vlastne máte dve zlata doma. Je ním aj manžel?
Som v Japonsku už jedenásty deň a starostlivosť o deti popri starých rodičoch je najmä na ňom. Aj on je určite zlato...
Vráťme sa k pretekom. Kvalifikáciu ste strieľali vo veľkej pohode? Získali ste ju na otváracom ceremoniáli, na ktorom ste niesli slovenskú vlajku?
Jedna kamarátka to komentovala, že poslali dieťa do obchodu s hračkami. Už som sa nevedela dočkať, kedy začneme strieľať. Na tréningoch i v prvý deň kvalifikácie som si hovorila, že konečne robíme to, prečo sme do Tokia prišli.
Je hriech spraviť na tokijskej strelnici chybu
Pred odchodom ste z nej mali obavu, ale napokon sa ukázalo, že vám sedí. Čím je zvláštna oproti iným?
Technicky sa jej nedá nič vytknúť. Je hriech na nej spraviť chybu. Japonci natiahli na nej textíliu, ktorá je z jednoliatej farby. Keď sa zatiahlo, terč bol ešte kontrastnejší. Aj keď to vyzeralo zvláštne, zdá sa, že mne vyhovuje.
Ako ste prežívali finále?
Aj som sa počas neho smiala. Mala som tu najlepší podporný tím, najvernejšiu fanúšičku. Janka Špotáková prechádzala so mnou každú jednu položku. Vždy sa postavila niekde zboku a ukazovala mi rôzne posunky, aj srandovné. Chcela ma udržať v strehu. Keď som minula vo finále piaty terč, som si sama sebe povedala: Wau, na tejto strelnici sa dá aj pochybiť. Vedela som už pred finále, že chyby prídu a nebude čisté. Ani veľký nástrel som nečakala. Ja som sa počas finále tešila najmä z toho, že po chybe som neurobila ďalšiu, neprišla dvojchyba, trojchyba, štvorchyba, ako to niekedy v úvodzovkách obľubujem. Som sa rada, že sa mi podarilo streľbu udržať v lepšom priemere. Pre mňa to bolo veľmi dobré finále.
Všímali ste si ako strieľajú súperky? Poškuľovala ste počas finále aj po svetelnej tabuli?
Raz som sa pozrela a hneď o dva ďalšie terče som urobila chybu. Tak som si len povedala, že sa nebudem pozerať na výsledky a dopadne všetko, ako má dopadnúť. Vrátilo sa mi, že som strávila tri týždne na sústredení v Taliansku. Tam som na strelnici trénovala finále, dávala som to na jednu ranu. Teraz sa mi to vrátilo. Je to pre mňa aj zadosťučinenie.
Svetový rekord jej už nik nevezme
Mali ste dve olympijské striebra, hovorili ste si, že teraz už musíte získať zlato?
Všetci mi to pripomínali a hovorili o tom. Ja som tak neuvažovala. Po kvalifikácii som si povedala, že akokoľvek už finále dopadne, nikto mi už nezoberie svetový rekord. Ak ho aj niekto vyrovná, stále bude pri ňom moje meno a ja budem prvá, ktorá ho dosiahla. Pre mňa to bolo podstatné. Od finále som nemala žiadne očakávania. Bola to nová súťaž. Všetci vieme, ako viem či neviem finále strieľať. Len som si hovorila, že musím robiť všetko tak ako v kvalifikácii. Nechcela som robiť nič viac, ako by som potrebovala.
Kedy ste si začali myslieť, že ste už olympijská víťazka?
Ja som to mala zle spočítané a už pred posledným výstrelom som si myslela, že som olympijská víťazka. Aj som sa pozrela na trénera, či už oslavuje. Ten sa však netváril, že som vyhrala. Až keď som dostrieľala tak som videla, že to bolo vlastne na rozdiel jedného terča. Super, že ten posledný terč sa podaril. Našťastie nikdy sa neteším dopredu, môže to byť totiž zradné. Aj posledné dva výstrely sú dôležité a môžu znamenať dve nuly
Budete si ten prvý moment po súťaži navždy pamätať?
Bol to super pocit. Budem vnímať tieto momenty, ale asi nie každý z dnešného dňa. Bude to však znieť divne, čo poviem. Olympijské preteky sú rovnaké ako hociktoré iné. Sú však mediálne známejšie. Teším sa, že som splnila očakávania a túžby niektorých ľudí.
Medaily si pred Tokiom nepozrela
A medailový ceremoniál?
Priznám sa, že keď som išla pred deviatimi rokmi do Londýna, tak som sa na medaily aj pozrela. Bola som zvedavá, ako vyzerajú. Teraz som to nespravila. Pomyslela som si, že keď ju mám dostať, tak ju uvidím. Pravdupovediac je aj dosť ťažká. Na „bedni“ ma premohli emócie, keď hrala hymna. Som dva týždne v Japonsku bez detí, venujem sa tomu, čo ma baví. Zrazu všetko malo zmysel. Posledné tri dni som už mala krízu a chcela ísť domov za deťmi. Všetko je pre mňa veľká odmena. Teraz domov aj niečo donesiem.
Slovensko nemá veľa olympijských víťaziek. Dostali ste sa do spoločnosti Eleny Kaliskej a Anastastie Kuzminovej. Ako sa to počúva?
Skutočne dobre. Každý sa snažíme robiť maximum, ale už zajtra sa pripravujeme na ďalšiu súťaž a život pokračuje ďalej. Už som prestala veriť, že sa prestane točiť zemeguľa a bude to iné, keď niečo vyhrám a vrátim sa domov z olympiády. Teším sa. Momentálne mi horí najmä telefón. Už nemám pomaly baterku. Mám 240 správ na Whatsappe, ďalej som sa nedostala. Budem sa snažiť odpovedať každému. Teším sa totiž z každého človeka, ktorý mi blahoželal. Bude mi to trvať asi tak týždeň.
Bude nasledovať aj obhajoba zlata v Paríži 2024?
Nezavrhujem túto možnosť. V tejto chvíli nehlásim, že končím kariéru. Veľmi rada by som zabojovala o účasť v Paríži.
