Športové aktuality
Bratislava
12 min. čítania

Tenisový trénerský velikán Marián Vajda: Nikdy nevieš, kedy a čo ti osud vráti

Stano Ščepán
Marián Vajda so svojím aktuálnym zverencom, momentálne najlepším slovenským tenistom Alexom Molčanom.
Foto
TASR/Dano Veselský

Hoci MARIÁN VAJDA sa najlepším tenistom na svete nestal, dlhé roky pomáhal obhajovať pozíciu kráľa bieleho športu Srbovi Novakovi Djokovičovi. S puncom najlepšieho trénera na svete opäť pomáha slovenskému tenisu. V časopiseckom magazíne Slovenského olympijského a športového výboru OLYMPIC.sk jar/jeseň 2022, ktorý vyšiel 21. júna, príbeh Mariána Vajdu priblížil Stano Ščepán. Jeho text ponúkame aj čitateľom rovnomenného webového portálu.

Keď sme na jeseň v roku 2011 nakrúcali televízny dokument o histórii česko-slovenského a následne slovenského tenisu, nechcel o sebe veľa rozprávať. No sotva sme prehodili reč na osobnosti, pri ktorých hráčsky a neskôr aj trénerky vyrastal, prekypril dialóg rôznymi historkami. Spontánne aj úsmevne. S chlapčenskou otvorenosťou a zjavnou dobrosrdečnosťou. Ostali mu aj po šestnástich rokoch, ktoré strávil so svetovou tenisovou jednotkou. Príbeh Mariána Vajdu je zrkadlom jeho duše.

Marián Vajda
Foto
TASR/Dano Veselský

MARIÁN VAJDA

Narodil sa 24. marca 1965 v Považskej Bystrici. Ako hráč dosiahol najvyššiu pozíciu v rebríčku ATP vo dvojhre 34. miesto v roku 1987. Vyhral turnaje ATP v Prahe 1987 a Ženeve 1988. V rokoch 2006 – 2021 s krátkymi prestávkami trénoval Srba Novaka Djokoviča, ktorý vyhral 20 grandslamových turnajov a sedemkrát končil rok na poste svetovej jednotky. V roku 2008 ho uviedli do Siene slávy slovenského tenisu.

ZODPOVEDNOSŤ

Sotva na Maroša vytiahneme „rozbehovú“ otázku – aký bol tenista? – rozosmeje sa. Nie žeby si nepamätal, len hľadá najpresnejší výraz. „Zodpovedný, to je asi najvýstižnejšie. Vždy som pristupoval zodpovedne k tréningom aj k zápasom. Možno aj vďaka tomu som to dotiahol na celkom dobrú úroveň. Hoci na lepšiu než 34. priečku vo svetovom rebríčku už len moja svedomitosť a zodpovednosť nestačila.“ Nikdy však neviete, kedy, ako a čo všetko vám osud vynahradí...

Do sveta profesionálneho tenisu vstúpil v roku 1983. Osem rokov predtým lúskal tenisovú abecedu v Piešťanoch. „Svojich trénerov som vnímal ako autority. Rudo Vrábel, Tibor Macko, Vít Chvátal. Dostal som veľmi dobrú školu. Česko-slovenskú. Často chodili do Piešťan aj Jan Kodeš či Vladimír Zedník. Mali sme už vtedy veľmi dobrý klubový systém prípravy. Veľa osobností tam bolo,“ spomína s rešpektom.

Rovnako to pokračovalo na Slovane. „Keď som prišiel do Bratislavy, mal som pocit, akoby som sa ocitol vo Wimbledone. Nemal som poňatia, čo je to svetový tenis, ako vyzerá zázemie na veľkých turnajoch. Nadchli ma kurty, zázemie, dokonca aj maséri. Dnes je to samozrejmosť, no pre mňa to vtedy bola novinka.“

Rýchlo si vytvoril svoje mikrosvety. V tom športovom od začiatku vedel, že na kurte musí zaberať viac než ostatní. „Ťahalo“ ho prostredie, obdiv k hráčom, ktorých videl okolo seba aj túžba vyrovnať sa im. „Trénoval som naplno. Nič som neoklamal. Možno aj preto mi pán Anton Zrubák, kondičný tréner, hovoril, že sa rád chodieval na mňa pozerať. Na energiu, s akou som lietal po kurte. Dobrou kondíciou som kompenzoval niektoré technické nuansy, ktoré som sa len postupne učil. Trénoval som na stopäťdesiat percent, aby som dokázal v zápasoch odovzdať sto.“

Pomerne skoro pochopil, že ak sa chce presadiť napríklad proti hravým variabilným Španielom, musí zdokonaliť svoju obrannú hru. Zrýchliť nohy, rozšíriť úderový diapazón. O rok neskôr, v sedemnástich, sa naučil lepší spinforehand, zdokonalil bekhend po odskoku a keď sa dostal do rúk Láďu Zedníka, začal hrávať útočnejšie. V Prahe sa stal juniorským majstrom ČSSR.

„Postupne mi to dvíhalo sebavedomie. Pochopil som, že musím urobiť čosi navyše, aby som mal šancu zdolať súpera. Mal som šťastie, že som mohol vídať hrať silnú éru našich tenistov – Kodeša, Pálu, Zedníka, Mečířa. Mal som sa od koho učiť.“

ZANIETENOSŤ

Práve v Prahe vyhral Marián Vajda v roku 1987 aj svoj prvý turnaj ATP. Vo finále zdolal Tomáša Šmída 6:1, 6:3. O rok neskôr sa oženil. A vyhral druhý turnaj. V Ženeve vo finále zdolal nasadenú jednotku Švéda Kenta Carlssona 6:4, 6.4.

S Novakom Djokovičom si zahral v exhibičných zápasoch, ale počas aktívnej kariéry nastupoval proti najväčším hviezdam 80. rokov 20. storočia. Z nich ho mimoriadne fascinoval Jimmy Connors.
S Novakom Djokovičom si zahral v exhibičných zápasoch, ale počas aktívnej kariéry nastupoval proti najväčším hviezdam 80. rokov 20. storočia. Z nich ho mimoriadne fascinoval Jimmy Connors.
Foto
TASR/Pavel Neubauer

Na ďalšie tituly už nedosiahol, ale zato získal viacero „skalpov“ hráčov svetovej špičky. V Monte Carle vyhral nad Borisom Beckerom aj Markom Woodfordom, opakovane aj nad Guilermom Vilasom. No nezabudne ani na súboje s Andrem Agassim či s Vitasom Gerulaitisom. Vždy však obdivoval najmä Jimmyho Connorsa. Miloš Mečíř označil jeho forhend s krátkym náprahom, veľmi rýchlym švihom a prudkým zaliftovaním za atypický. Svojho času však bol najúčinnejší na svete.

Marián Vajda nastupoval na duel s Connorsom s rešpektom. „Cítil som sa ako býček pred zarezaním,“ ponára sa do spomienok. Bol skorý októbrový večer. V Bazileji už pri nástupe oboch hráčov hučali plné tribúny.

„To bola energia, to bol zážitok! Vidieť ho na kurte, aký má prístup k zápasu, aký je hráč, aká energia z neho srší... Hral som najlepšie ako som vedel. Akoby v tranze. Cítil som, že je na tom rovnako. Prehral som v dvoch setoch, no veľa mi ten duel dal. Inšpiráciu, ale aj poznanie o sile mojej vnútornej nezlomnosti. Odohral som veľa zápasov s najväčšími hviezdami mojej éry. Vždy s úctou k ich výkonom, no aj s dobrým sebavedomím. Lenže nevedel som si udržať tých za mnou. Nemal som potrebný balans. Aj preto som sa nedostal do absolútnej svetovej špičky...“

DÔSLEDNOSŤ

V rodokmeni má Maroš Vajda zapísanú húževnatosť aj dôslednosť. Rodičia ho, podobne ako jeho bratov Jozefa a Petra, netlačili k vrcholovému športu. Otec bol lekár, večne zahrabaný v knihách, upnutý na atestácie. No športovanie mal v krvi a nenásilne ho zaštepil aj do svojich synov. „Chodievali spolu behávať pred mojimi ťažkými zápasmi. Vraj aby ma povzbudili k veľkým výkonom. Možno aj vďaka tomuto rituálu som niektoré zápasy vyhral, no neviem, či môžem na to zvaliť aj svoje prehry,“ žartuje láskavo.

V živote však nemusia mať všetky naše kroky jasný smer. Trénerský príbeh Mariána Vajdu je totiž ešte osudovejší než hráčsky. „Nikdy nevieš, čo ti život vráti,“ zamyslí sa a pohľadom uhne do diaľky. Najlepšie spoznáte človeka, ak sa mu pozeráte do očí aj vtedy, keď sa na vás nepozerá.

Na spoločnej fotografii z exhibície v Bratislave zľava Martin Kližan, Dominik Hrbatý, Novak Djokovič a Marián Vajda.
Na spoločnej fotografii z exhibície v Bratislave zľava Martin Kližan, Dominik Hrbatý, Novak Djokovič a Marián Vajda.

„Mal som vždy šťastie na svedomitých hráčov,“ premieta si vlastný film. „Každý z nich chcel veľa dosiahnuť. Aj Dominik Hrbatý. Stále chcel trénovať. Bol ako buldozér. To som už u nikoho iného v takej intenzívnej miere nepoznal. Ani Novak Djokovič taký nebol. On má zase iný druh kvality. Dominik išiel vždy naplno a to mi dalo veľa, lebo som sa pri ňom „vytrénoval“ aj ja ako tréner. Začínal som pri ňom. Vyskúšal som si koncept prípravy. Ťahali sme sa navzájom.“

Samotný Dominik Hrbatý rád pripomína, že v čase, keď sa mu herne nedarilo, trénoval do vyčerpania. Raz po celom dni na kurte Marián už prosil kondičného trénera, aby už skončili. Vraj už nevládze. Domino si však vyžiadal ešte ďalšiu hodinku navyše. Vajda ju dokončil s vyplazeným jazykom. „Som mu vďačný, že to všetko so mnou vydržal,“ smeje sa Hrbatý.

Marián Vajda si rád spomína aj na spoluprácu s Karolom Kučerom. „Premýšľavý typ, pri ňom som spoznával tenis aj z iných uhlov.“ No život sa mu celkom zmenil až po ponuke od Novaka Djokoviča. „Presnejšie od jeho manažérov,“ vysvetľuje. V roku 2006 bol asi tri mesiace bez trénera. „Uvažovali o rôznych menách, oslovili aj Braňa Stankoviča. Ponuku však posunul mne. Dodnes si ho doberám, o čo prišiel,“ roztiahne tvár do širokého úsmevu.

HÚŽEVNATOSŤ                                     

S odstupom času sa dozvedel, čo rozhodlo. „Vraj nikdy nezabudnú na scénu z letoviska v Eilate. Na teplomeri páľava cez 40 stupňov, všetci zalezení, nikto v tom ,hice´ netrénoval. Len my dvaja s Dominikom Hrbatým. Od rána do večera. Nikdy nevieš, čo ti život prinesie. Aj preto hovorím, že treba si len robiť svoju prácu poctivo a osud ti dá príležitosť.“

Marián Vajda sa šance chopil s príznačnou dôslednosťou. Spočiatku bral síce Noleho vyjadrenia o najvyšších ambíciách až na trón svetovej jednotky s rezervou, no postupne mu čoraz viac imponovala jeho zarputilosť.

„Myslel som si, že ho jeho balkánska povaha na vrchol ,nepustí´. Bol veľmi uvoľnený, no urobil aj zo mňa lepšieho trénera, akým som bol. Určite ma ,vypracoval´. Tým, že mal na seba obrovské nároky, aj ja som musel neustále skvalitňovať prípravu, proces, celú organizáciu nášho športového úsilia. Dokázal nielen tvrdo trénovať, ale dával mi aj obrovskú spätnú väzbu. Vedel presne, čo potrebuje zlepšiť. Techniku úderov, ktoré svalové partie, spôsob regenerácie. Dokonale poznal svoje telo a ja som detailne spoznával jeho hlavu a psychiku. Navyše mal postupne okolo seba tím špecialistov a ja som sa mohol koncentrovať už len na trénerskú prácu a jeho mentálne nastavenie. Skvele to fungovalo.“

„Marián nie je iba môj tréner. Skôr by som ho nazval priateľom, mentorom, členom rodiny,“ vyznal sa viackrát Novak Djokovič. S malými  prestávkami prežili spolu najväčšie míľniky jeho kariéry. Prvý grandslamový titul na Australian open 2008, aj prvý posun na post svetovej jednotky v roku 2011. „Je úžasné dosiahnuť to v konkurencii Rafu Nadala a Rogera Federera. Sú skvelí, no ja som veril, že raz sa mi to podarí,“ citovali ho vtedy svetové médiá.

Následne ešte nespočetnekrát. Aj preto, že vyhral dvadsať grandslamových turnajov, že bol najdlhšie úradujúcou svetovou tenisovou jednotkou v histórii (prekonal 310 týždňov Federera) a rekordných sedemkrát končil kalendárny rok na pozícii najlepšieho tenistu na svete.

Marián Vajda s Novakom Djokovičom.
Marián Vajda s Novakom Djokovičom.
Foto
TASR/Ma

Zákonite sa v jeho úspechoch a sláve vyhrieval aj Marián Vajda. V odbornej ankete ho právom ITF ocenila ako najlepšieho tenisového trénera na svete. „Bolo to umocnené aj naším príbehom, keď sa naše cesty na rok rozišli a Nole sa potom opäť vrátil ku mne aj na vrchol. Je to krásne ocenenie. Odmena za drinu, odriekanie, odlúčenie od rodiny. Každý tréner totiž chce byť úspešný. Najlepší. Vážim si prácu všetkých trénerov. Mal som šťastie byť so svetovou jednotkou. No každý z nás veľmi dobre vie, čo práca na vrchole obnáša, Koľko hodín tréningov, cestovania, koľko stresov, napätia…“

„TÝM, ŽE (DJOKOVIČ) MAL NA SEBA OBROVSKÉ NÁROKY, AJ JA SOM MUSEL NEUSTÁLE SKVALITŇOVAŤ PRÍPRAVU, PROCES, CELÚ ORGANIZÁCIU NÁŠHO ŠPORTOVÉHO ÚSILIA.“

ÚSTRETOVOSŤ

Ako to pred rokmi vyjadril pre časopis Focus André Agassi?: „Snažím sa byť predovšetkým muž so zmyslom pre zodpovednosť.“

Výstižné aj pre Mariána Vajdu. Zhovárame sa o jeho dcérach, ktoré možno kedysi chcel vidieť vyššie v tenisovom svete. Sám však najlepšie pozná zložitosť cesty k úspechom. „Možno som pri Novakovi uvažoval, že by mohli dosiahnuť viac, no veľa okolností zohralo svoju rolu, že sa to nestalo. Šport ich však mnohému naučil. Aj sebadisciplíne.“

Marián Vajda pri gratulácii svojej dcére Natálii Vajdovej.
Marián Vajda pri gratulácii svojej dcére Natálii Vajdovej.
Foto
TASR/Martin Baumann

Spomína aj na roky vlastnej kariéry, ktoré ubehli nesmierne rýchlo. Na zábavné historky s Djokovičom, s ktorým boli často na rovnakej vlne. Zvážnie len pri zmienke o súčasnom slovenskom tenise. „Treba mu pomôcť,“ zhutní svoj názor bez rozpitvávania. „Môže byť v lepšom stave, než v akom je.“

Aj preto sa už druhý rok venuje spolu s Braňom Stankovičom a ďalšími osobnosťami projektu „Hraj tenis, Slovensko“.

„Deti už nemajú taký veľký apetít po športe, ako mala naša generácia,“ naznačuje realitu. Aj preto prijal ďalšiu výzvu a spolu s Karolom Beckom si teraz v máji zobral pod trenérské krídla výkonnostný rast nášho momentálne najlepšieho hráča Alexa Molčana. Vie, že každý talent treba brúsiť s citom klenotníka.

„Postup medzi najlepších si žiada nesmierne veľa driny, odovzdania sa, trpezlivosti – kým sa tam prepracuješ. A nasledujú otázky, či sa tam udržíš alebo nie. Pri súčasnej konkurencii je to ťažké. Systém, ktorý je nastavený, je náročný. Neustále si obhajuješ body z minulej sezóny. Je to obrovský tlak. Stále myslíš na to, že koľko potrebuješ bodov, aký musíš dosiahnuť výsledok. Niektorí hráči to nezvládnu. Hoci zažiaria, rýchlo zhasínajú. Niekto začne prehrávať zopár turnajov, potom sa znovu nakopne. Tenisti sú v neustálom kolotoči...“

Po tom, čo dosiahol, by už mohol všetko okolo seba sledovať len s vyloženými nohami. Alebo baliť kufre na dva mesiace do prímorskej Budvy, kde si tenis užíval z nadhľadu labužníka. Prípadne sa vybrať na ktorékoľvek iné miesto, ktoré ho nadchlo na tenisových cestách. No chlapčenská duša mu to nedovolí.

Stále má v sebe chuť, energiu a teraz už aj skúsenosti, posúvať veci dopredu. Možno už nikdy nebude mať v rukách ďalšiu svetovú jednotku. No vie rovnako ako ľudia okolo neho, že urobí všetko preto, aby sa aj slovenský tenis vrátil do čias, keď hral napríklad vo finále Davisovho pohára proti Chorvátsku. Tenis je totiž jeho trápenie, šťastie aj osud.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
Mediálni partneri
Dodávatelia
Partneri Maison Slovaque