Kondičný tréner Šimon Klimčík má na starosti fyzickú prípravu Petry Vlhovej, ktorá v týchto dňoch „bojuje“ vo švajčiarskom Lenzerheide o veľký glóbus. Klimčík najskôr súťažne hrával ľadový hokej (v mládežníckych kategóriách aj na reprezentačnej úrovni) a neskôr sa dostal ku kondičnému trénerstvu. Okrem Petry Vlhovej sa trénersky venuje aj našim popredným vodným slalomárom Jakubovi Grigarovi, Alexandrovi Slafkovskému, Monike Škáchovej či hokejistom. Rád by sa s našou lyžiarskou hviezdou dostal na budúcoročné zimné olympijské hry v čínskom Pekingu. Viac o trénerskej kariére Šimona Klimčíka i o zákulisí tímu Petry Vlhovej sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Šimon Klimčík sa narodil 7. júna 1993 v Košiciach. Od detstva sa venoval najmä ľadovému hokeju. Hrával aj za Slovan Bratislava a bol súčasť mládežníckych reprezentácií. Po skončení kariéry „presedlal“ na kondičné trénerstvo, v rámci ktorého spolupracuje s elitnými slovenskými športovcami. Podieľal sa prakticky na všetkých významných úspechoch Petry Vlhovej, pri ktorej pôsobí už šesť rokov. Jeho rukami prechádzajú takisto vodní slalomári Jakub Grigar, Alexander Slafkovský či viacerí hokejisti. Klimčík okrem spolupráce so špičkovými športovcami pracuje ako kondičný tréner v tréningovom centre LM Training Centre.

Ako ste sa dostali k športu?

Mal som päť rokov, keď som povedal rodičom, že chcem začať hrať hokej. Rodičia sa spýtali trénerov, či môžem prísť. Mama mi narýchlo zohnala výstroj, a tak som prišiel na zimný štadión. S hokejom som začal v Liptovskom Mikuláši. Hral som ho až do svojich dvadsiatich rokov, takže išlo o celkom peknú kapitolu môjho života.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru pozitívne?

Šport mi dal obrovské množstvo zážitkov a veľa kamarátov. Ako deti sme chodili na turnaje. Potom som v 14 rokoch odišiel do Slovana Bratislava za lepšími podmienkami. Šport, a obzvlášť kolektívny, vám prinesie do života disciplínu. Dokážete sa podriadiť v prospech kolektívu. Deti budú vďaka tomu viac cieľavedomé a nadobudnú pracovnú morálku. To sú veľmi dobré atribúty, ktoré sa dieťaťu zídu aj v osobnom živote či v práci. Hodnotím to veľmi pozitívne, aj keď som mal vidinu profesionálnej kariéry. Ako malé dieťa si pomaly vyberáte klub NHL, ale postupne zistíte, že realita je iná. Chcel som sa živiť hokejom, od čoho som nemal ďaleko. Bol som súčasť slovenských mládežníckych reprezentácii či projektu dvadsiatky. Jednoducho to však nevyšlo.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?

Po skončení kariéry som hneď vedel, čo chcem robiť. Chcel som sa uberať smerom kondičného trénerstva. Nechcel som byť vyslovene hokejový tréner, pretože ku koncu kariéry ma hokej prestal baviť. Vždy som sa rád venoval viacerým športom. V podstate odmalička som k hokeju pridával viacboj či futbal. Nemal som problém sadnúť si do kajaku alebo zahrať si tenis. Mal som šport jednoducho v sebe. Chcel som sa realizovať v širšom rozmere.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Vyslovene trénerský vzor nemám. Na Slovensku je však viacero trénerov, ktorí odvádzajú skvelú prácu. Nazval by som ich inšpiráciou pre mňa. Aj vďaka nim sa môžem zlepšovať. Vymieňame si poznatky. Držím im palce. Keď som však pôsobil v Bratislave, navštevoval som kondičného trénera Bronislava Žitného. Jeho práca ma oslovila a bol to môj prvotný vzor v tejto oblasti. Dosť ma ovplyvnil a otvoril mi oči. Povedal som si vtedy, že ak by mi to s hokejom nevyšlo, tak toto sa mi fakt páči. Môžete pracovať s rôznymi športovcami z rôznych odvetví. Pracujete v interiéri aj v exteriéri, takže to nie je stereotyp. Skúsil som to a neľutujem ani jeden deň. Išlo o správne rozhodnutie v správnom čase.

Čo si ceníte najviac v rámci vašej trénerskej kariéry?

Vážim si spoluprácu s každým vrcholovým športovcom, pretože do istej miery zveruje svoju kariéru do mojich rúk. Dôveruje vám a ste súčasť toho, že si plní svoje sny a ciele. Naozaj sa z toho teším, keď športovcom môžem pomáhať v ich ceste. Takisto ma napĺňa práca aj s úplne obyčajnými ľuďmi, ktorí za mnou prídu so zdravotnými problémami. Často ich musím naštartovať a motivovať. Teší ma, keď za mnou príde človek, ktorému sa do toho nechce, ale dokážem ho inšpirovať. Najskôr cvičíme vzhľadom na jeho zdravotné komplikácie v interiéri. Neskôr si kúpi napríklad bicykel alebo skialpové lyže a začne päť-šesťkrát do týždňa športovať. Jednoducho zmení svoj život. Pre mňa je to super pocit a veľká výhra. Veľakrát im môžete v podstate zachrániť život, pretože trpia rôznymi civilizačnými ochoreniami. Niekedy mám z toho väčšiu radosť v porovnaní s tým, keď moji športovci stoja na stupňoch víťazov. Veď zdravie máme iba jedno. Žiadne medaily ho z môjho pohľadu nedokážu nahradiť.

Vytýčili ste si ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Chcel by som v Liptovskom Mikuláši vybudovať športové centrum, v ktorom budú pracovať viacerí odborníci pod jednou strechou. Myslím tým špecialistov na fyzioterapiu, diagnostiku, výživu, až po tréning. Začínam na tom pracovať. Pomaličky, ale isto sa mi darí dávať dokopy kvalitný tím ľudí. Verím, že táto myšlienka bude čoskoro realizovateľná. Chcel by som, aby toto centrum bolo hodné olympionikov. Z osobnostnej stránky sa chcem neustále vzdelávať v oblasti kondičného trénerstva. Myslím si, že sa mám stále veľa čo učiť. Vždy treba na sebe pracovať, aby som si mohol povedať, že som z roka na rok lepší tréner. Chcel by som ponúkať mojim zverencom najmodernejšie poznatky, aby moja práca mala úroveň. V prvom rade však chcem byť zdravý a stále sa venovať športu bez obmedzenia. Šport je môj život. Trávim ním osem hodín denne v práci. Ďalšie dve sa mu venujem v rámci svojho rozvoja, pretože som amatérsky triatlonista.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Pre mňa je to sen. Nič viac v športe neexistuje, ako reprezentovať svoju krajinu na olympijských hrách a nebodaj odtiaľ priniesť medailu. Mne sa ako športovcovi nepodarilo dostať pod päť kruhov. Verím, že by sa mi to mohlo podariť ako trénerovi už na budúci rok s Peťou.

Spolupracuje sa so svetovou lyžiarskou hviezdou Petrou Vlhovou jednoducho?

S Peťou spolupracujem už šiesty rok. Myslím si, že sa veľmi dobre navzájom poznáme. Vieme, kde máme svoje silné a slabé stránky. Spolupráca s ňou je zatiaľ bezproblémová. Z môjho pohľadu sme stále v takom bode, že je to pre oboch stále prospešné. Máme jeden druhému čo dať, hlavne ja Petre ako tréner. Keď sme spolu začínali, bola v úplne inej pozícii ako dnes. Vypracovala sa na jednu z najväčších osobností svetového lyžovania. Na Slovensku je veľmi populárna. Ide svojím spôsobom pre mňa aj o prestíž. Vnímam, že mám nálepku - kondičný tréner Petry Vlhovej. Samozrejme, Petra je pre mňa priorita, ale trénujem aj bežných ľudí. Človek si však na to nejako zvykol. Neriešim to. Vezieme sa spolu na jednej lodi, čo sa týka Petrinho realizačného tímu. Ide o fázu kariéry trénera, že má šťastie pracovať s takýmto športovcom, ktorý ho trošku zviditeľní. Nemáme veľa športovcov na Slovensku ako Petra a o to viac je na očiach v prvom rade ona a zároveň aj ľudia okolo nej. Beriem to ako súčasť toho, čo sa okolo nej deje.

Mohli by ste nám popísať vašu úlohu v tíme?

Na pretekoch som Petre celý deň „po ruke“. Veľakrát ešte pred raňajkami začíname dvadsaťminútovou rozcvičkou, aby sme prebudili telo. Nasledujú raňajky a po nich už sme na kopci. Počas tréningu alebo pretekov mám na starosti pitný režim, jedlo a doplnky výživy, aby mala zabezpečenú túto zložku. Ak treba, pomôžem trénerom aj so stavbou trate. Pomáham im taktiež s bránkami alebo časomerom, prípadne hlásim pokyny do vysielačky. Skôr ide o technické veci. Je to servis pre trénerov. Poobede ide o kondičný tréning. Ten zaradíme do programu podľa toho, ako sa Peťa cíti. Záleží na tom, či ide o tréningový alebo súťažný deň. Večer máme spoločný videorozbor. Peťa absolvuje masáž. Potom už je len večera a oddych. Dni ubiehajú jeden za druhým. Keď spolu nie sme, tak túto úlohu preberajú hlavný tréner Livio Magoni, alebo jeho asistent Maťko Gemza. Spoločne s talianskym kolegom Marcom Portom komunikujeme s Liviom a posielame mu tréningový program, ktorý potom realizujú s Petrou.

Na snímke slovenská lyžiarka Petra Vlhová a jej kondičný tréner Šimon Klimčík

Foto

TASR - Oliver Ondráš

Funguje z vášho pohľadu taliansko-slovenský tím bez komplikácií?

Je to bez problémov. Samozrejme, niekedy pociťujeme rečovú bariéru. Niektoré výrazy Taliani úplne nepochopia. Niekedy sa stane, že sa nedohodneme. Na 90 percent však komunikácia funguje bez komplikácií. Môžem povedať, že s mojím talianskym kolegom Marcom ideme v jednej línie. Nie je to tak, žeby on chcel ísť doprava a ja doľava. Naozaj ideme s Petrou rovnakým smerom.

V čom badáte Petrine silné stránky?

Je to jej psychika. Nevzdáva sa, je ako „buldog“. Keď si niečo zaumieni, ide si za tým. Naozaj, jej cieľavedomosť sa dá obdivovať. Tie výsledky sú vďaka tomu také, aké sú. Samozrejme, treba povedať, že má neskutočný talent. To však v športe nestačí. Musíte to skĺbiť s pracovnou morálkou. Musíte na sebe pracovať takisto mimo prípravy na lyžiach. Určite medzi Petrine silné stránky patrí aj sila. Hlavne to môžeme vidieť v spodnej časti tela, aj keď stále sa dá zlepšovať.

Naopak, všímate si aj nedostatky jednej z najlepších lyžiarok súčasnosti?

Tie sú vo vrchnej časti tela. Myslím si, že tam môže ešte oveľa viac zosilnieť. Je tam trochu nepomer v porovnaní s nohami. Snažíme sa na tom pracovať, aby sa v tom zlepšila.

Venujete sa aj vodným slalomárom Jakubovi Grigarovi či Alexandrovi Slafkovskému. Je v niečom iná spolupráca s nimi v porovnaní s Petrou Vlhovou?

S Petrou je spolupráca oveľa intenzívnejšia a spolupracujeme na dennej báze. S chalanmi trénujeme v zimnom prípravnom období intenzívnejšie ako v súťažnom. Vtedy sa pripravujú hlavne so Stanom Gejdošom. Prípravné obdobie u vodných slalomárov trvá kratšie ako v lyžovaní. S Peťou je to všestrannejšie. Môžeme si s ňou dovoliť venovať sa aj viacerým doplnkovým športom. Chalani síce tiež majú pestrú prípravu, ale v kratšom období. Musíme sa viac zamerať na veci, ktoré potrebujú pre vodný slalom. Nie je tam taký veľký priestor experimentovať ako u Petry. Gro prípravy v oboch prípadoch tvorí silový tréning. Ide o podobné športy, čo sa týka dĺžky športového výkonu. Petra sa pohybuje v závislosti od disciplíny od 50 do 75 sekúnd. Chalani počas jednej jazdy súťažia približne 90 sekúnd. Štruktúra športového výkonu vyzerá podobne. Záleží na sile, ku ktorej sa pridáva technika. Chalani viac pracujú s vrchnou časťou tela a nohy majú niekedy len „na okrasu“. (úsmev) U Petry je to o celotelovom silovom tréningu. Nie sú tam však veľké odlišnosti vzhľadom na štruktúru tréningu.

Vďaka kooperácii s Petrou Vlhovou môžete vidieť hlbšie do problematiky slovenského zjazdového lyžovania. Myslíte si, že má svetlú budúcnosť?

Nevidím ju momentálne vôbec ružovo. Musí sa stretnúť veľmi veľa faktorov, aby sme mohli mať športovcov na úrovni Petry. Dieťa musí v prvom rade dostať „do vienka“ talent. Musí chcieť na sebe pracovať. Musí mať rodiča, ktorý má veľa peňazí vzhľadom relatívne nízku podporu štátu. Rodič však nemôže mať príliš rád peniaze. Sú to strašné „pálky“. Myslel som si, že hokej je drahý šport. Ale keď som uvidel, koľko stojí lyžovanie, tak som si len povzdychol. Ten človek musí byť trošku „blázon“. Príbeh Vlhovcov poznám zblízka. Ich oco si bral úvery, aby Peťa mohla lyžovať. Podstupovať také riziko nie je jednoduché. Môže sa stať čokoľvek. Môže prísť zranenie a zo dňa na deň je po kariére. Vznikol nový zväz, ktorému veľmi držím palce. Vyzerá to nádejne, ale myslím si, že ide o beh na dlhú trať. Nájdu sa ľudia, ktorí chcú aj finančne podporiť lyžovanie, ale situácia sa musí stabilizovať. Keď sa tieto veci spolu stretnú, tak potom môže z toho vzísť športovec ako Peťa. Ak len jeden článok vypadne, tak šanca, že nám vyrastie Petrina nasledovníčka, je veľmi malá. Uvedomujem si to a zároveň mi to je ľúto.

Dala by sa podľa vás situácia nejakým spôsobom zlepšiť?

Musí sa hlavne zlepšiť podpora od štátu, aby to nebolo skutočne len o tom, že môžu lyžovať len deti bohatých rodičov. Bohužiaľ, je to tak.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Je pred nami záverečný týždeň sezóny. Verím, že to Petra s celým tímom zvládne. Možno takto o necelý týždeň budeme oslavovať veľký krištáľový glóbus. Potom postupne začnem hokejistom a lyžiarom pripravovať program na letnú prípravu. Neviem, či sa dá v aktuálnom období niečo dlhodobo plánovať.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Základ je, aby ich šport bavil. Musia chodiť na tréningy s radosťou. Netreba sa tomu venovať len preto, že to chcú rodičia alebo niekto iný. Treba na sebe neustále pracovať, pretože nestačí mať len talent. Jednoducho za úspechmi športovcov je kvantum práce. Nikto nič nemá zadarmo. Nech sa im vyhýbajú zranenia a majú chuť sa zlepšovať.