Kráľovná športu na nich môže byť hrdá: Pribilinec smútok z bojkotu premenil na zlatú olympijskú medailu
Pätnásty máj patrí Svetovému dňu atletiky, preto vám v nasledujúcich dňoch prinesieme príbehy tých najúspešnejších slovenských atlétov súčasnosti aj minulosti. Náš úvodný príbeh bude o atletickej legende – chodcovi Jozefovi Pribilincovi.
Je prvým slovenským atlétom, ktorému na krk zavesili najcennejší olympijský kov, a to zlato z pretekov v chôdzi na 20 km. Stalo sa to na olympijských hrách v Soule 1988. Prečítajte si príbeh slovenskej chodeckej ikony.
Rodák z Kremnice, ktorý však vyrastal v neďalekej Kopernici, bol v roku 1994 Slovenskou olympijskou akadémiou vyhlásený za slovenského Olympionika storočia.
Pribilinec sa v mladosti venoval inému športu – behu na lyžiach. Keď mal 17 rokov, takmer bez prípravy vyhral v chôdzi Učňovskú olympiádu v Žiline. Do atletického sveta sa teda uviedol skutočne famózne. Po dvoch rokoch spolupráce s trénerom Jurajom Benčíkom, ktorý Pribilinca napokon sprevádzal takmer celú kariéru, sa v poľskej Bydgosczi stal dokonca juniorským majstrom Európy na 10 km. Ako dvadsaťročný utvoril na 20 km trati svoj prvý československý rekord. Zakrátko si pripísal aj olympijský debut v Moskve 1980. Veľa vody tam však nenamútil a skončil na 20. mieste. S odstupom času si priznal, že preteky nezvládol psychicky. Príliš túžil po zisku medaily a keď mu súperi začali unikať, nevedel sa s tým vyrovnať.
Bojkot olympiády mu zobral vietor z plachiet
Odvtedy však Pribilinec na významných podujatiach finišoval vždy medzi najlepšími. Na európskom šampionáte 1982 v Aténach stál v pretekoch na stupni víťazov, obsadil druhé miesto a spolu s tretím Pavlom Blažekom sa tešili z historického momentu. V jedných pretekoch na vrcholnej súťaži sa k medailám prebojovali dvaja Slováci.
V roku 1983 bol na 20-kilometrovej trati na čele svetového rebríčka. Časom 1:19:30 h ovládol Svetový pohár v Bergene. Bol to zároveň dovtedy najlepší svetový výkon v histórii tejto disciplíny, neskôr klasifikovaný ako svetový rekord. Následne na premiérových majstrovstvách sveta vo fínskych Helsinkách získal striebro.
V olympijskom roku 1984 mal vynikajúcu formu – zasiahla však politická moc. Výprava ČSSR olympijské hry 1984 v Los Angeles bojkotovala. „Veľmi ma mrzí, že mi pre nezmyselný bojkot ušla olympiáda v osemdesiatom štvrtom. Práve vtedy som bol výkonnostne na vrchole. V Los Angeles som chcel zaútočiť na zlato na 20 aj 50 km,“ cituje Pribilinca portál atletika.sk.
"Skrátka, v ten deň musel vyhrať Rus“
Krajiny zo socialistického bloku ako formu protestu zorganizovali v rôznych krajinách sériu vlastných športových podujatí v rôznych olympijských športoch so spoločným názvom Družba. Jej atletická časť sa konala v Moskve, kde Pribilinec doplatil na sporný verdikt rozhodcov, ktorý ho za zvláštnych okolností stiahli z trate. To isté čakalo aj jeho kolegu Blažeka. „O chvíľu však diskvalifikovali aj mňa. Skrátka, v ten deň musel vyhrať Rus," spomínal pre SME slovenský chodec. „Pribilinec to zdiaľky videl a nadávajúc ako pohan šmaril po rozhodcovi tričko," dodáva.
Vytúžený triumf prišiel v Soule
Na zlato v seniorskej kategórii si musel Pribilinec počkať až do európskeho šampionátu v Štuttgarte, kde triumfoval na 20 km trati. Striebro z toho svetového obhájil v roku 1987 v Ríme. Z európskeho triumfu, ale na podstatne kratšej trati, sa tešil aj na halových ME v Liévine 1987 a v Budapešti 1988.
V tom roku sa konali aj olympijské hry v Soule, ktoré sa vpísali zlatým písmom do slovenskej športovej histórie.
V juhokórejskej metropole to bol boj do posledných sekúnd medzi Pribilincom a Nemcom Ronaldom Weigelom. Viac sily v závere však našiel slovenský chodec a súpera pred seba už nepustil. Časom 1:19:57 h o viac ako tri minúty zlepšil olympijský rekord mexického chodca Ernesta Canta. Slovákov olympijský rekord prekonal až v roku 2000 Poliak Korzeniowski.
„Päťdesiat metrov pred cieľom som vedel, že vyhrám. Skôr rozhodne nie! Mal som dosť skúseností, dobre som poznal všetky nástrahy chôdze. Mohli ma diskvalifikovať, mohol som dostať kŕč. Do poslednej chvíle som bol v strehu. Ledva som videl, pred sebou som mal iba čierňavu, no nepopustil som. Neviem, kde som v posledných metroch našiel ešte sily. Asi som siahol na povestnú životnú rezervu,“ spomína na životný úspech dvojnásobný česko-slovenský športovec roka (1986, 1988) pre Denník Šport.
Rok po olympijských hrách v Soule však musel ukončiť svoju kariéru pre dlhotrvajúce problémy s kolenom. Po štvorročnej pauze sa však ešte obul do chodeckých topánok. Po siedmy raz vyhral preteky Záhorácka dvadsiatka, čo mu zabezpečilo nomináciu na svetový šampionát 1993 v Štuttgarte. Tam sa 17. miestom rozlúčil so športovou kariérou.
