Šiesty blog Ľubomíra Součeka o kritériách financovania slovenského športu: Top tím v širších súvislostiach a neradostná perspektíva
Dlhodobo sledujem diskusiu o našom Zákone o športe, o univerzálnom vzorci na rozdeľovanie príspevkov uznanému športu, osobitne o kritériu záujmu o športy vo vzorci. A rád by som sa k týmto témam vyjadril na rovinu.
V prvom blogu som sa venoval rozporuplným pohľadom na súčasný vzorec na rozdeľovanie tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ) podľa univerzálneho vzorca a poukázaniu na viaceré dôležité faktory, ktoré sa vo vzorci vôbec neberú do úvahy.
V druhom blogu som predložil návrh, ako by v praxi mohlo vyzerať podľa mňa určite objektívnejšie aplikovanie viacerých vzorcov podľa zaradenia športov do niekoľkých skupín a doplnenie tzv. kompenzačnej rezervy, zohľadňujúcej faktory, ktoré sa nedajú vtesnať do vzorcov, a predovšetkým význam športov pre Slovensko. Ponúkol som teda na uvažovanie alternatívu k súčasnému modelu.
V treťom blogu som priblížil názory, ktoré odzneli koncom júna v debate na tému merania záujmu o športy, zorganizovanej Ministerstvom, školstva, vedy, výskumu a športu SR, a poukázal som na ďalšie absurdity zviazania financovania občianskych združení pôsobiacich v tak rozmanitej oblasti, akú predstavuje šport, medzi mantinely jedného univerzálneho vzorca. Zameral som sa aj na to, že sú viaceré aspekty, ktoré sa objektívne nedajú zahrnúť do žiadneho vzorca a jednoducho musia byť posudzované do určitej miery aj subjektívne.
Vo štvrtom blogu som si posvietil na ďalšie premenné vo vzorci na delenie príspevku uznanému športu. Najprv som objasnil princíp základného vzorca, ku ktorému sa viaže 16 podvzorcov. A potom som rozoberal prepočty úspešnosti, v ktorých sa často porovnáva neporovnateľné, navyše uplatňovaním úplne nelogickej metodiky a až absurdít. Napriek uplatneniu matematiky vychádzajú z hodnotenia úspešnosti v niektorých športoch hausnumerá – a predovšetkým streľba je v porovnaní s realitou neuveriteľne podhodnotená. Zmienil som aj úskalia rovnostárstva pri posudzovaní počtu aktívnych športovcov do 23 rokov v jednotlivých športoch.
V piatom blogu som sa zameral predovšetkým na problematiku zloženia a financovania Top tímu, pričom súčasnú filozofiu tohto projektu som dal do kontrastu s originálnym zámerom.
V dnešnom šiestom blogu problematiku Top tímu ďalej rozoberám, aj ju rámujem do širších súvislostí celkovej výkonnostnej úrovne nášho vrcholového športu s výhľadom do budúcnosti. Zaostrujem aj na vekovú štruktúru našej špičky. Mám vážne obavy, že ak sa niečo radikálne nezmení, tak napriek súčasnému rozsahom obrovskému Top tímu pôjdu výsledky našej štátnej športovej reprezentácie v krátkom čase od desiatich k piatim a budeme sa spoliehať iba na niekoľko výnimočných osobností, predovšetkým na Petru Vlhovú.
Poznámka: Polotučné zvýraznenie pasáží (ale aj mien) v nasledujúcich riadkoch pochádza odo mňa. Slúži na ľahšiu orientáciu v tom, ktoré témy sú v danej pasáži kľúčové.
KATASTROFÁLNA VEKOVÁ ŠTRUKTÚRA NAŠEJ ŠPORTOVEJ ELITY: KTO NÁS BUDE O PÄŤ ROKOV ŠPIČKOVO REPREZENTOVAŤ?
Som presvedčený, že olympijské hry by mali byť v Zákone o športe aj vo všetkom, čo sa k nemu viaže, definované ako najvýznamnejšie športové podujatie na svete. Na to, čo vo vrcholovom športe na Slovensku robíme a čo v ňom vo svete znamenáme, by sme sa mali pozerať predovšetkým olympijskou optikou. Prečo? Pretože olympijské hry predstavujú najprestížnejšie, najsledovanejšie aj najuniverzálnejšie multišportové podujatie na zemeguli. Jeho tradícia s koreňmi hlboko v antických časoch je oveľa dlhšia, než tradícia akéhokoľvek iného podujatia na svete a v akejkoľvek oblasti. Olympijské hry, oveľa staršie ako kresťanstvo, sú súčasťou kultúrneho dedičstva ľudstva.
Preto aj ja budem v ďalších riadkoch aplikovať olympijskú optiku. Pri pokračovaní pohľadu na náš aktuálny 241-členný Top tím najprv zameriam pozornosť na vekovú štruktúru našej športovej elity v olympijských športoch. Z nich máme v Top tíme spolu 145 športovcov, z toho 64 v kategórii športová reprezentácia a 81 v kategórii talentovaná mládež. Všetci súťažia v individuálnych športoch.
Vybral som športovcov, ktorí sa v seniorskej kategórii v olympijskej disciplíne v uplynulých štyroch rokoch dokázali prebojovať do prvej šestice na OH alebo MS, resp. vo prvej štvorky na ME. Čiže pri tom vychádzam z niekdajších prísnych kritériá na zaradenie do Top tímu. Do zoznamu som dal aj stále športovo aktívnych členov osádok K4 a K2 rýchlostných kanoistov na tratiach programu OH, ktorí splnili uvedené kritériá, i členov strieborného miešaného družstva zjazdárov na MS 2017. Zaujímal ma pritom u všetkých rovnaký údaj – rok ich narodenia, a teda vek.
Urobil som si malý prieskum a vyšiel mi takýto sumár:
Ročník 1976
Erik Varga (športová streľba)
Ročník 1979
Michal Martikán (vodný slalom)
Ročník 1981
Erik Vlček (rýchlostná kanoistika)
Ročník 1983
Matej Tóth, Martina Hrašnová (atletika), Alexander Slafkovský, Jana Dukátová (vodný slalom)
Ročník 1984
Zuzana Rehák Štefečeková, Danka Barteková, Juraj Tužinský (športová streľba), Ľubomír Pištej (stolný tenis), Peter Gelle (rýchlostná kanoistika),
Ročník 1985
Ivana Mládková (rýchlostná kanoistika)
Ročník 1987
Matej Beňuš (vodný slalom), Marcel Lomnický (atletika)
Ročník 1990
Peter Sagan (cestná cyklistika), Gábor Jakubík (rýchlostná kanoistika)
Ročník 1992
Paulína Fialková (biatlon), Barbora Balážová (stolný tenis)
Ročník 1993
Klaudia Medlová (snoubording), Andreas Žampa, Matej Falat (zjazdové lyžovanie), Ingrida Suchánková (karate), Matej Poliak (džudo), Boris Makojev (zápasenie voľným štýlom
Ročník 1994
Ivona Fialková (biatlon)
Ročník 1995
Petra Vlhová (zjazdové lyžovanie), Denis Myšák (rýchlostná kanoistika), Miroslava Kopúňová (karate)
Ročník 1997
Jakub Grigar (vodný slalom), Adam Botek (rýchlostná kanoistika)
Ročník 1998
Andrej Csemez (box), Samuel Baláž (rýchlostná kanoistika)
Ročník 1999
Csaba Zalka (rýchlostná kanoistika)
Znamená to teda, že 17 našich „topšportovcov“ má už 30 rokov a viac (z toho 13 až viac než 35 rokov!). Takisto 17 ich má menej ako 30 rokov, z toho 5 menej ako 25. Z 28 letných športovcov z tohto zoznamu zatiaľ len 12 vybojovali olympijskú miestenku do Tokia.
Okrem uvedených pridávam ešte piatich športovcov, ktorí uvedené výsledkové kritériá síce zatiaľ ešte nespĺňajú, ale už preukázali veľký potenciál: Ročník 1996: Ján Volko (atletika), Tajmuraz Salkazanov (zápasenie voľným štýlom). Ročník 1997: Patrik Jány (športová streľba). Ročník 1998: Marko Mirgorodský (vodný slalom). Ročník 1999: Mariana Petrušová (rýchlostná kanoistika).
Vekové zloženie našej súčasnej špičky v olympijských disciplínach individuálnych športov je podľa tohto prehľadu značne nepriaznivé.
Obávam sa, že ak sa niečo radikálne nezmení, tak o päť rokov naše športové médiá takmer nebudú mať poriadne o kom písať a my sa budeme tešiť, ak sa nám na OH 2028 v Los Angeles prebojuje 30 športovcov a na ZOH 2026 v Miláne-Cortine d´Ampezzo aspoň 20 a tím hokejistov...
Čudujem sa, že naše médiá to nevidia a až na výnimky len referujú o dianí a kĺžu po povrchu, namiesto toho, aby sa ponorili do problematiky a začali analyzovať celkovú neutešenú situáciu. Samé si tým pília konár pod sebou. Ak sa totiž do toho problému „neobujú“ a nezačnú biť na poplach, aby sa situácia radikálne zmenila, tak za krátky čas budú musieť vyrábať „hviezdy“ z druhotriednych športovcov.
MÁME OBROVSKÝ TOP TÍM, VEĽKÝ NÁRAST PEŇAZÍ, ALE ÚSPECHY SA NEZVYŠUJÚ
Riaditeľ odboru športu MŠVVŠ SR Dušan Ťažký v Športinforme 3/2019 zverejnil článok „Rok pred Tokiom“ s podtitulkom „Zamyslenie sa nad finančnými podmienkami a úspešnosťou olympijských športov“. Za roky 2016 – 2018 analyzoval výrazný nárast finančných príspevkov uznaným športom (PUŠ) a športovcom v Top tíme a porovnával ho s medailovou úspešnosťou našich športovcov v olympijských športoch a disciplínach na vrcholných podujatiach dospelých a mládeže.
Keďže ide o pohľad človeka, ktorý má nielen dlhoročnú prax na ministerskej sekcii športu, ale na rozdiel od drvivej väčšiny jeho kolegov na ministerstve má za sebou aj priame pôsobenie vo vrcholovom športe, je to, čo hovorí, naozaj relevantné. Aj keď musím poznamenať, že sa mi vôbec nepáči spočítavanie seniorských a juniorských medailí, pretože to sú úplne odlišné „ligy“. Ale zase v kontexte to autor rozlišuje. Dovolím si z jeho textu odcitovať niektoré pasáže:
„V rokoch 2016 – 2018 bolo 40 olympijským športom poskytnutých formou PUŠ a príspevku pre športovcom Top tímu celkovo 110 406 398 eur.“
„Je viac ako zrejmé, že objem poskytnutých finančných prostriedkov sa pre olympijské športy v hodnotenom období výrazne zvýšil. Ale zvýšil sa aj počet získaných medailových umiestení? Pozrime sa preto, ako sa toto zvýšenie finančných prostriedkov prejavilo v počte získaných medailových umiestnení.“
Počet získaných medailových umiestení v rokoch 2016 – 2018:
„Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že počet medailových umiestení sa zvýšil len zanedbateľne. Ak sa na to pozriem z pohľadu konkrétnych športov, tak v hodnotenom období sa najviac darilo kanoistom, ktorí získali až 47 medailových umiestení, pričom vodný slalom v našom rebríčku obsadil prvé miesto s počtom 30 medailí a rýchlostná kanoistika druhé miesto so ziskom 17 medailí.“
„Hneď však môžeme odpočítať zlato z OH 2016 (Škantárovci v C2), striebro z OH 2016 (Myšák, Vlček, Tarr a Linka v K 4 na 1 000 m) dve zlaté z ME 2016 (Kučera, Bátik v C2 a Myšák, Vlček, Tarr a Linka v K 4 na 1 000 m) a zlato z ME U23 2016 (Gewissler, Skákala v C2). Umiestenia boli totiž získané v disciplínach, ktoré boli vyradené z olympijského programu a v Tokiu 2020 sa v nich už nebude súťažiť. Škoda, boli to naše parádne disciplíny... Napriek týmto stratám, kanoistika aj tak ostáva našim najúspešnejším olympijským športom v rokoch 2016 – 2018, čo do počtu získaných medailových umiestení.“
„Tretie miesto patrí športu, v ktorom sa bude v Tokiu 2020 súťažiť na olympijských hrách vôbec po prvýkrát. Karate získalo celkom 16 medailových umiestnení, z toho 5 v kategórii dospelých. Kvalifikovať sa na OH 2020 bude veľmi náročnou úlohou, nakoľko počty športovcov, ktorí budú môcť na nich štartovať, sú pomerne nízke.“
„Streľba získala 8 medailových umiestení (pre poriadok musím odrátať striebro Olejnika z ME 2017 v dvojitom trape, ktorý bol tiež vyradený z olympijského programu), ale čo je zaujímavé, všetky v kategórii dospelých. Ukazuje to na chýbajúcu zálohu medzi mládežou, čo môže byť predzvesťou toho, že o niekoľko rokov by mohol tento úspešný šport len spomínať na svoje úspechy.“
„Na piatom mieste skončila atletika so ziskom 7 medailových umiestení. Matej Tóth získal obidve medaily v kategórii dospelých a o ostatné sa postarali mládežníci. Niet pochýb o tom, že Volko, Gajanová a Paulíny dosiahnutými umiesteniami zaujali, ale v Tokiu 2020 nebudú patriť medzi ašpirantov na stupne pre víťazov. Samozrejme, ak sa tam vôbec kvalifikujú.“
„V Tokiu 2020 sa budeme spoliehať v prvom rade na športovcov, ktorí nebudú na olympijských hrách súťažiť po prvýkrát a väčšina z nich už pozná, ako chutí olympijská medaila. Pre viacerých z nich to zároveň môže byť posledná súťaž pod olympijskými kruhmi. Verme, že úspešná!“
„Optimizmom však nemožno hýriť, zjavne nám chýba generácia športovcov, ktorí by už o rok v Tokiu boli pripravení bojovať o tie najvyššie méty. Zo zoznamu medailistov v juniorských kategóriách totiž nevyčnieva žiadne meno tak, aby sme ho hneď mohli pasovať za ašpiranta na medailu.“
„Dúfam, že potom, ako si zodpovední funkcionári prečítajú tento príspevok, nebudú hľadať chyby v jeho autorovi, ale minimálne sa zamyslia nad tým, či vynaložené finančné prostriedky zodpovedajú tomu, aké výsledky naši športovci v posledných troch rokoch dosiahli.“
„Všetci, ktorí sa pohybujeme v športe, vieme, že nemáme dostatok potrebnej a kvalitnej športovej infraštruktúry, nie je vyriešené financovanie športových klubov (podľa mňa základných článkov, bez ktorých bude stále ťažšie a ťažšie vyhľadávať športové talenty), pokrivkáva vzdelávanie športových odborníkov s ich následným uplatnením v športe, znížená telesná zdatnosť mládeže, vo všeobecnosti slabý záujem o telesné aktivity a šport atď. A isto by sa našlo ešte veľa ďalších dôvodov, ktoré by sa dali postupne vymenovať, prečo je dnes slovenský šport taký, aký je.“
Pri rozmýšľaní o slovenskom športe mi neraz príde na um pamätný výrok bývalého prezidenta futbalového Spartaka Trnava Jozefa Bachratého, ktorý niekedy zhruba pred 15 rokmi na adresu slovenských futbalových klubov vyriekol pamätnú vetu (čítal som ju v denníku Šport): „Všetci sme dobrí, len výsledky máme zlé.“ Mám silný pocit, že je aplikovateľná na značnú časť nášho športu...
PARALYMPIONICI, DEAFLYMPIONICI, ŠPORTOVÁ HODNOTA ICH VÝSLEDKOV A ICH PODPORA, VERZUS STAROSTLIVOSŤ ŠTÁTU O MASU POSTIHNUTÝCH
Chcem sa ďalej obšírnejšie vyjadriť na margo početnej skupiny členov Top tímu z radov hendikepovaných športovcov.
Neúmerne vysoká štátna podpora najlepších zdravotne postihnutých športovcov je určite vec, ktorá trápi nielen mňa. V debatách so mnou totiž množstvo ľudí z nášho športu kritizuje existujúcu prax, podľa ktorej sa medaily z paralympijských a deaflympijských hier rátajú na podporu športovcov v rámci Top tímu rovnako ako olympijské medaily (u zrakovo postihnutých, ktorí potrebujú navádzača, ešte o o pätinu vyššie) a medaily z majstrovstiev sveta vozičkárov, postihnutých stojacich, či zrakovo alebo sluchovo znevýhodnených rovnako ako medaily zdravých športovcov zo svetových či európskych šampionátov.
Medailistom z paralympijských a deaflympijských hier takisto ako olympijským medailistom v zmysle zákona č. 228/2019 Z. z. o príspevku za zásluhy v oblasti športu prislúcha aj renta za vzornú reprezentáciu krajiny. Domáha sa jej aj vedenie Špeciálnych olympiád Slovensko pre športovcov s intelektuálnym znevýhodnením, ktorí na rozdiel od paralympionikov a deaflympionikov nemajú v Top tíme nikoho.
Je to citlivá téma, a preto sa k nej drvivá väčšina ľudí pôsobiacich v športe bojí vyjadriť verejne. A to aj napriek tomu, že ich postoj k postupne narastajúcemu finančnému „zrovnoprávňovaniu“ zdravotne znevýhodnených športovcov so zdravými je kritický.
Vznikla tu atmosféra, že ak niekto kritizuje, že tento štát si postavil na výnimočný piedestál paralympijských či deaflympijských športovcov, alebo špeciálnych olympionikov, je a priori proti "invalidom". A to je podľa myslenia mnohých ľudí pochopiteľne odsúdeniahodné. Lenže o tomto to vôbec nie je. A kto dočíta tento blog do konca, zistí, že SA PRIHOVÁRAM ZA OVEĽA VÄČŠIU PODPORU DESAŤTISÍCOV ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH – NAMIESTO TOTÁLNEHO ZVÝHODŇOVANIA LEDVA PROMILE Z ICH POČTU.
V skutočnosti by reálny pohľad na problematiku mal byť nastavený úplne inak, než je teraz. Vysvetlím.
Šport predstavuje výborný prostriedok inklúzie a integrácie pre ľudí s rôznymi druhmi postihnutia. Pomáha im zaradiť sa do normálneho života, nachádzať v ňom nový zmysel, realizovať sa. Tým s najlepšou športovou výkonnosťou umožňuje aj reprezentovať Slovensko, spoznávať svet a súťažiť s ľuďmi z iných krajín, ku ktorým bol osud podobne nežičlivý. To všetko je veľmi cenné. Športovcom tieto benefity umožňujú žiť plnší život, než ho má množstvo podobne postihnutých, ktorí si cestu k športovej sebarealizácii z objektívnych či subjektívnych dôvodov nenašli. To jedna strana mince.
Druhá strana mince je takáto: Výraznejšie zdravotne znevýhodnení v produktívnom veku (a to je práve vek aktívnych športovcov) sú v spoločnosti oveľa menej početní, než zdravá časť populácie (resp. časť bez zjavných zdravotných problémov, čo nie je to isté). Tomuto neodškriepiteľnému faktu zodpovedá aj oveľa menej početná a teda oveľa nižšia konkurencia v ich športových súťažiach. Je len veľmi zlomková v porovnaní s tradičnými súťažami.
Niektorí postihnutí sa však v minulosti dokázali presadiť aj medzi zdravými, čo je úplne fantastické. Napríklad taliansky lyžiar s umelým okom Fausto Radici patril k najlepším slalomárom na svete (vyhral dvojo pretekov SP a na ZOH 1976 skončil v slalome siedmy). Chorvátsky hluchonemý futbalista Damir Desnica strelil v juhoslovanskej a belgickej lige spolu 73 gólov a v roku 1978 dokonca odohral jeden zápas za reprezentáciu Juhoslávie (pamätám si ho preto, lebo v PVP 1979/80 dal tri góly Lokomotíve Košice, čo všetci považovali senzáciu).
Aj náš fenomenálny jednonohý paracyklista Jozef Metelka občas súťažil medzi zdravými a nebol tam len do počtu. Takisto viacerí naši para-stolní tenisti a niektorí ďalší športovci (vrátane deaflympionikov) súťažia občas aj medzi zdravými, zvyčajne v nižších súťažiach.
Až na takéto zriedkavé výnimky však hendikepovaní športovci súťažia proti ľuďom s rovnakým, či podobným postihnutím.
Hodnota výsledkov najlepších paralympionikov, deaflympionikov (ale to platí aj pre špeciálnych olympionikov, hoci ich podpora je výrazne nižšia) a hodnota toho, čo im za ne štát poskytuje, preto jednoducho nemôže byť finančne rovnocenná s hodnotou výsledkov najlepších zdravých športovcov. Už v predošlom blogu som zdôraznil, že hovorím o výsledkoch a nie o výkonoch, ktoré sú naozaj obdivuhodné.
V Top tíme na rok 2020 je 241 športovcov, resp. dvoj až štvorčlenných tímov. Z tohto počtu je 14 zo Slovenského paralympijského výboru, 18 zo Slovenského zväzu telesne postihnutých a 13 z Deaflympijského výboru Slovenska. Na týchto 45 hendikepovaných športovcov, z ktorých len 7 sú v juniorskom veku, štát prostredníctvom Top tímu v tomto roku poukáže 1 611 000 eur, čo je viac než tretina (presne 33,68 %) z celkovej sumy určenej na 241-členný Top tím (tá je vo výške 4 811 975 eur)!
Ak sa vám „podiel“ hendikepovaných športovcov z celkového „balíka“ určeného na Top tím zdá byť neúmerne vysoký, tak vedzte, že je najnižší za posledných šesť rokov! Najvyšší bol v roku 2015 – až 43,05 %, odvtedy postupne jemne klesal: 2016 – 38,92 %, 2017 – 37,46 %, 2018 – 38,47 %, 2019 – 34,10 %. Nielen sám si kladiem otázku, ako sa v ich prípade vôbec dá reálne a rozumne (teda na daný účel) vyčerpať na prípravu vyčlenené naozaj veľké finančné prostriedky, keď možnosti aj nákladovosť takejto prípravy sú neporovnateľné s klasickým športom.
Už som napísal, že spomedzi 60 členov Top tímu, ktorí v tomto roku poberajú najvyššie dotácie (30-tisíc eur a viac) je presne polovica (30) z radov hendikepovaných športovcov. Prím medzi nimi hrajú traja paralympijskí víťazi zo ZPH 2018 v zjazdovom lyžovaní zrakovo znevýhodnených - Henrieta Farkašová, Jakub Krako a Miroslav Haraus. Všetkým trom patrí 60-tisíc eur, plus ďalších 12-tisíc na navádzača.
Medzi šiestimi športovcami s dotáciou 60-tisíc eur sú okrem olympijského víťaza v chôdzi z Ria de Janeiro 2016 Mateja Tótha samí hendikepovaní športovci - deaflympijskí víťazi zo Samsunu 2017, cyklista Adrián Babič a atlétka Ivana Krištofičová, ďalej paralympijskí víťazi z Ria de Janeiro 2016, strelkyňa Veronika Vadovičová a cyklista Jozef Metelka, plus nevidiaci zjazdár a majster sveta 2019 Marek Kubačka (v jeho prípade je pätina sumy určená pre navádzačku).
Klobúk dolu pred výkonmi všetkých uvedených hendikepovaných športovcov. Každý je určite výnimočný. Zaujímalo ma však, v akej konkurencii (počtom súťažiach, aj ich kvalitou) niektorí z nich dosiahli svoje najväčšie úspechy. Uvádzam holé fakty, ktoré možno ľahko nájsť na internete, len treba chcieť a vedieť po anglicky. Nebudem ich komentovať. Názor na porovnanie hodnoty týchto výsledkov s výsledkami Tótha, Sagana, Vlhovej a spol. si môže urobiť každý sám.
Najúspešnejší sú zrakovo znevýhodnení zjazdári. Medzi nimi vyniká deväťnásobná paralympijská víťazka Henrieta Farkašová. Preštudoval som si výsledky všetkých súťaží, v ktorých s navádzačkou Natáliou Šubrtovou získala najcennejšie kovy. Vo Vancouvri 2010 dosiahla tri víťazstvá. V superkombinácii, ktorú dokončilo 6 z 8 štartujúcich, na ňu už bronzová medailistka strácala vyše 14 sekúnd. V obrovskom slalome, ktorý dokončilo 9 zo 14, mala pred striebornou medailistkou náskok 5,53 sekundy a v super-G, ktorý dokončilo všetkých 8, tiež velikánsky náskok 3,73 s. V Soči 2014 triumfovala dva razy. V zjazde medzi 6 štartujúcimi druhú predstihla o 2,73 s a v obrovskom slalome, ktorý dokončilo 6 z 9, dokonca o 6,38 s. V Pjongčangu 2018 pridala Farkašová až štyri triumfy. Konkurencia medzičasom mierne narástla. Pomerne tesne zvíťazila v superkombinácii aj v zjazde, ktorý dokončilo len 5 z 8 účastníčok. V obrovskom slalome medzi 12 účastníčkami však striebornej medailistke „nadelila“ 5,34 s a bronzovej už skoro 9 sekúnd. V super-G druhú predstihla o 3,59 s.
Druhý najúspešnejší slovenský paralympionik v histórii je päťnásobný víťaz ZPH Jakub Krako s navádzačom Branislavom Brozmanom. Vo Vancouvri 2010 dosiahol tiež tri víťazstvá, všetky s menším náskokom ako Farkašová. V slalome, ktorý dokončilo 11 z 19 štartujúcich (z toho 5 boli Slováci), však už siedmy pretekár zaostával za ním takmer o 9 sekúnd. V obrovskom slalome v rovnakej konkurencii (dokončili 13) naňho strácal už takmer 9 sekúnd piaty pretekár. Vyhral aj v superkombinácii, ktorú dokončili 9 pretekári. V Soči 2014 vyhral v super-G, preteky dokončili 8 zo 14 štartujúcich, medzi ktorými boli 3 Slováci. V Pjongčangu 2018 Krako zvíťazil v super-G medzi 13 štartujúcimi, pričom všetci medailisti (aj bronzový Miroslav Haraus) sa zmestili do 55 stotín sekundy. Ďalšiu zlatú medailu pre Slovensko tam pridal Haraus, ktorý vyhral superkombináciu. Z 13 štartujúcich, medzi ktorými boli 3 Slováci, dokončilo 8.
Mimochodom, vo Vancouvri na celých ZPH súťažilo dovedna 502 športovcov, v Soči 540 a v Pjongčangu 563. Na porovnanie: na ZOH v uvedených dejiskách štartovalo 2629, 2780, resp. 2930 športovcov – čiže zhruba päťkrát viac. Na ZOH v Pjongčangu pritom bolo 102 medailových disciplín, na ZPH v tomto istom dejisku 80.
Slovensko sa v každom prípade dostalo medzi medailovo najúspešnejšie krajiny na paralympijskom podujatí. Vo Vancouvri 2010 obsadila naša výprava v rebríčku krajín celkové štvrté miesto (medaily 6-2-3), v Soči 2014 šieste miesto (3-2-2) a v Pjongčangu 2018 siedme miesto (6-4-1). Nepochybne je to dôsledok toho, že na Slovensku sa paralympionici tešia oveľa vyššej podpore, než takmer v každej inej krajine. Na porovnanie - výsledky našich olympijských výprav boli nepomerne chudobnejšie. V zimných športoch, ktoré sú z hľadiska zabezpečenia prípravy oveľa „drahšie“ ako letné, medzi zdravými športovcami dlhodobo živoríme. Toto je absurdný stav.
Sluchovo znevýhodnená guliarka Ivana Krištofičová vyhrala deaflympiádu 2017 v Samsune. V atletike tam súťažilo dovedna 461 športovcov, zo Slovenska iba dve ženy. Vo vrhu guľou štartovalo 10 žien z 8 krajín. Krištofičová vyhrala výkonom 15,30 m s náskokom 78 centimetrov. Atletika má porovnávateľné výkony, nuž som si pozrel, ako by naša guliarka s víťazným výkonom zo Samsunu obstála na OH 2016 v Riu da Janeiro. Keby tam štartovala a vrhla presne toľko ako pri zisku zlata na deaflympiáde, obsadila by 35. miesto z 37 účastníčok (posledná v Riu mala výkon 15,15 m)... Našu súčasnú biedu v tejto olympijskej disciplíne ilustruje, že vo vlaňajších atletických slovenských tabuľkách je Krištofičová v „konkurencii“ guliarok bez postihnutia s podstatne slabším výkonom 13,77 m druhá. Ale to už je zase o niečom inom.
Zaujímavý prípad je ďalší deaflympionik, 43-ročný Thomas Keinath. Na Slovensko prišiel v roku 2007 z Nemecka. Dlhodobo súťažil v plnej konkurencii zdravých stolných tenistov. V roku 2000 získal pre Nemecko bronz vo štvorhre na majstrovstvách Európy. V rokoch 2007 – 2011 štartoval v slovenských farbách štyrikrát na majstrovstvách sveta a bol aj blízko k postupu na OH 2012. Istý čas bol jednotka slovenského rebríčka. Vo svetovom rebríčku vo dvojhre bol najvyššie v roku 2012 – na 51. mieste. Napriek tomu na základe výkonnosti vtedy nemal žiadny nárok dostať sa medzi vybraných športovcov MŠVVŠ SR a dostávať štátne dotácie na meno. Neskôr však už nemal adekvátnu výkonnosť, a bol preto vyradený z reprezentácie.
Všetko sa však veľmi výrazne zmenilo, keď sa Keinath rozhodol využiť svoj sluchový hendikep a prestúpil medzi deaflympionikov. Medzi nimi sa stal hviezdou... V roku 2016 získal v Samsune tri tituly majstra sveta - vo dvojhre, v štvorhre s Marekom Tuturom aj v mixe s Evou Jurkovou. Na deaflympiáde 2017 v rovnakom meste získal striebro vo dvojhre. Vlani sa v Albene stal majstrom Európy. V rámci Top tímu mu na tento rok patrí dotácia 50-tisíc eur, takisto ako Jurkovej. O tom sa mu v Nemecku v čase, keď bol na vyššej hráčskej úrovni ako dnes, ani nesnívalo...
Vrcholový šport je (teda mal by byť) vysoko profesionálna činnosť. Čiže pri posudzovaní jeho efektivity by mala byť kľúčová produktivita výsledkov v silnej medzinárodnej konkurencii. Porovnávať by sa pritom so zahraničím mali nielen výsledky, ale aj rozsah finančného, personálneho a celkového odborného zabezpečenia prípravy, šírka špičky a ďalšie objektívne parametre. A v tomto je vrcholový šport hendikepovaných absolútne neporovnateľný s vrcholovým športom zdravých.
Živo si pamätám, ako si pri vyhlasovaní Športovca roka 2010 vtedajšia predsedníčka vlády SR Iveta Radičová presadila, že mimo laureátov tradičnej novinárskej ankety (ktorej výsledky sa v našich končinách vyhlasujú už od roku 1959) ona sama na galavečere ako premiérka osobitne ocení našich úspešných účastníkov zimných paralympijských hier vo Vancouvri Henrietu Farkašovú a Jakuba Kraka. Vďaka tomu, že ich dlhšie dekorovala, zrakovo znevýhodnení zjazdári dostali v priamom televíznom prenose väčší priestor, než víťazka ankety a Športovkyňa roka biatlonistka Anastasia Kuzminová. Tá pritom vo Vancouvri získala vôbec prvú zlatú medailu zo ZOH pre samostatné Slovensko...
Iveta Radičová síce v premiérskej funkcii dlho nezotrvala, ale nový minister školstva z opačného politického košiara Dušan Čaplovič potom vyšiel postihnutým tiež plne v ústrety. Ba dokonca sa dá povedať, že postavil pevné základy ich dnešného výsadného postavenia. Dobrácky starý pán sa zrejme nechal presvedčiť, že tak to má byť a že je správne hendikepovaným čo najviac pomôcť. Postupne sa pri tom však stratil cit pre rozumnú mieru a vymklo sa to z akceptovateľných medzí. A chráňboh to kritizovať! Viem o prípadoch, že šéfovia médií kritické príspevky zastavili, prípadne otupili ich ostrie.
Žiaľ, musím povedať, že na Slovensku sa medzičasom z niekoľkých desiatok špičkových zdravotne postihnutých športovcov stala privilegovaná a nedotknuteľná komunita. Štát by im dal aj modré z neba.
Ale vidím v tom obrovské pokrytectvo, pretože tomu istému štátu je úplne ukradnutá obrovská „masa“ slovenskej populácie s vážnejším zdravotným postihnutím. Neviem, o koľko ľudí v skutočnosti ide, ale odhadujem, že ich môže byť zhruba štvrť milióna.
Bežný zdravotne postihnutý, nie paralympionik či deaflympionik, má u nás oveľa „prozaickejšie“ a dramatickejšie starosti, než ako minúť desaťtisíce eur ročne na športovú prípravu. Trápi ho, ako sa bezbariérovo dostať na úrady, na viaceré zastávky MHD, či do prostriedkov hromadnej dopravy. Nevidiaci, ktorí nemajú príbuzných, sú takpovediac stratení. Mnohí postihnutí v dôsledku svojho hendikepu doslova živoria. Ľudia, ktorí sa starajú o svoje ťažko postihnuté deti, súrodencov alebo rodičov, žijú často z ruky do úst a musia sa doprosovať príspevkov na základnú starostlivosť o svojich najbližších, prípadne žobroniť o pomoc u príbuzných, známych, či susedov.
Toto však zrejme mnohých politikov ani štedrých donorov postihnutých športovcov netrápi. Mám silný pocit, že investíciami do vrcholového športu hendikepovaných si niektorí z radov jedných aj druhých „čistia“ čierne svedomie za činy vo svojom živote, na ktoré vôbec nemôžu byť hrdí. A zrejme majú pocit, že si takto kupujú odpustky.
U mnohých ďalších podporovateľov je to nepochybne naozaj z úprimného srdca a s dobrým úmyslom. Ale mali by si uvedomiť, že sa zameriavajú na pomoc len maličkému zlomku „vyvolených“ zdravotne znevýhodnených. Namiesto toho by sa mali zamerať na pomoc desaťtisícom bežných ľudí so zdravotným hendikepom všade okolo nás.
Začne sa už konečne verejne hovoriť o tom, že súčasné nastavenie nie je v poriadku a že z celospoločenského hľadiska vôbec nie je normálne?
ZAOSTRENÉ NA TALENTOVANÚ MLÁDEŽ, KTOREJ NÁM UBÚDA
Teraz zameriam pozornosť na mladších členov Top tímu, teda juniorov a kadetov zaradených do kategórie talentovaná mládež. Ale pozriem sa na nich tiež v širších súvislostiach.
Z aktuálneho Top tímu je z celkového počtu 241 jeho členov z radov jednotlivcov, či dvoj až štvorčlenných tímov, 88 zaradených do kategórie talentovaná mládež. Z nich 81 súťaží v aktuálnych olympijských športoch: viac než tretina (28) v kanoistike (rýchlostnej, resp. vo vodnom slalome), viac než štvrtina (22) v karate, ďalej 6 v zápasení, 5 v boxe, po 3 v biatlone, sánkovaní a v džude, po 2 vo vzpieraní, plávaní, športovom lezení a v tenise, po 1 v atletike, športovej streľbe a v lyžovaní.
Priznám sa, vysoký počet kanoistov ma napriek tomu, že ide o náš najúspešnejší šport, prekvapil. A ešte viac vysoký počet karatistov – tým viac, že karate je v olympijskom programe len jednorazovo (iba pre OH v Tokiu) a že z našich dospelých ešte ani jeden nemá miestenku na OH. Ale nepochybujem, že takýto vysoký počet športovcov z uvedených športov musel splniť stanovené kritériá. Či sú nastavené správne, to by bolo na samostatnú analýzu.
Oveľa vážnejšie však je, že z aktuálneho počtu 40 olympijských športov má medzi tými, ktorí poberajú štátnu podporu na meno, zastúpenie len 14... To len tesne presahuje jednu tretinu celkového počtu športov.
Už v predošlom blogu som vyjadril názor, že názov časti tímu v kategórii talentovanej mládeže by určite nemal znieť Top tím. Ja by som týchto športovcov zaradil do tzv. Junior tímu, prípadne do Tímu nádejí. Názov by však nijako neriešil podstatu problému. A tá je taká, že o mladé talenty sa na Slovensku nedokážeme dlhodobo kontinuálne postarať, aby sme z ich potenciálu pre potreby štátnej športovej reprezentácie vytiahli to najlepšie.
Národné športové centrum (NŠC), ako priamo riadená organizácia Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, sa špecializuje práve na starostlivosť o športovo talentovanú mládež, pričom ju podporuje najmä počas obdobia stredoškolského štúdia. Hoci NŠC bolo dominantne orientované na túto činnosť, mnohých špičkových „toptímových“ športovcov vo veku do 23 rokov mu s prísľubom lepších podmienok odlákali strediská rezortov obrany a vnútra. Vzhľadom na „silový“ charakter týchto rezortov pre mňa ich spojenie s mládežou pôsobí trochu čudne...
V NŠC je dnes v systéme podpory síce až okolo 130 športovcov, ale podľa informácie od vedúceho oddelenia športovej prípravy NŠC Roberta Petrisku z nich len 30 plní prísne výsledkové kritériá a sú zároveň aj v Top tíme. Odtiaľ im plynie podstatne viac financií, než z NŠC. V stredisku tvoria interný tzv. Elite tím, ktorý má tri kategórie s výškou podpory na prípravu maximálne do 4000 eur ročne. Ostatných zhruba sto športovcov je podporovaných ako talentovaná mládež. Ich priama podpora je nízka, len vo výške 800 eur na rok, ale ako bonus môžu bezplatne využívať rozmanité servisné služby strediska. Títo športovci sú z rôznych klubov.
Značnú časť odbornej starostlivosti o športovo talentovanú mládež v minulosti zabezpečovali športové školy. V bývalej ČSSR sa s ich zriaďovaním začalo práve na Slovensku. Prvá vznikla v Banskej Bystrici, ďalšie do roku 1989 postupne v Trenčíne, Košiciach a v Bratislave. Po zmene politického režimu pribudli ďalšie v Nitre, Trnave a v Žiline. A pomerne nedávno sa Strednej športovej školy dočkal aj ôsmy slovenský samosprávny kraj – Prešovský, pričom „jeho“ je v Poprade. Za niekdajšieho ministra školstva Jána Mikolaja v období po OH 2008 pri športových školách vznikli centrá olympijskej výpravy (COP), ale tento projekt rýchlo zakapal.
Športové školy v minulosti vyprodukovali množstvo úspešných seniorských reprezentantov Československa a neskôr Slovenska. Čestný člen SOŠV a poradca prezidenta SOŠV Vladimír Miller, ktorý bol 23 rokov riaditeľom športovej školy v Bratislave, si vedie štatistiku, podľa ktorej z nich vzišlo takmer sto olympionikov. V poslednom období však nielen on sleduje výrazný pokles športovej kvality, ktorú tieto školy produkujú.
Športové školy, ktorých zriaďovateľmi sú vyššie územné celky, sa dostali do podobnej situácie ako viaceré nové vysoké školy, ktoré sa po Slovensku rozrástli ako huby po daždi. Tiež získavajú peniaze na základe počtu žiakov, resp. študentov. Športová kvalita ich frekventantov je pri ich financovaní dnes druhoradá. Do značnej miery sa tak vzdialili od niekdajšieho cieľa svojho zriadenia - teda byť miestom nielen štúdia, ale aj kvalitnej športovej prípravy budúcich vrcholových športovcov. Kvantita je pre ne dnes oveľa dôležitejšia, než kvalita. To nikoho netrápi?
Športové školy majú dnes nízke normatívy, takže v podstate len prežívajú. Navštevujú ich hlavne športovci z daného mesta a z jeho okolia. Ak má športový klub možnosť dostať šikovného športovca do strediska vrcholového športu, určite ho radšej umiestni tam, než do športovej školy, pretože v stredisku získa podstatne lepšie podmienky na prípravu.
Tento fakt sa, samozrejme, tiež podpisuje na znižovaní športovej úrovne aj šírky našej základne mladých talentov. V tejto oblasti športové školy v minulosti pritom zohrávali významnú úlohu.
Vladimír Miller upozorňuje aj na ďalší aspekt, ktorý v posledných rokoch situáciu vzhľadom na znižujúcu sa produkciu športovej kvality ešte zhoršuje: „Nechápem, prečo práve na športových školách predčasom zrušili osemročné štúdium. Veď na všetkých štátnych, cirkevných a súkromných školách tento typ štúdia ďalej existuje. Pritom v prípade šiestich športových škôl (v Žiline ani v Nitre nemali osemročné štúdium, pretože sú tam spojené školy) ide len približne o dvesto žiakov ročne,“ hovorí.
Miller ďalej vysvetľuje: „Týmto krokom sa veľmi ublížilo tzv. raným športovým odvetviam, ako sú plávanie, gymnastika, džudo, krasokorčuľovanie či tenis, ktoré sa začínajú vykonávať už v ranom veku. Ide o deti vo veku 11 - 14 rokov, čo je veľmi dôležité obdobie pre rozvoj všeobecných pohybových schopností, predovšetkým rýchlosti, obratnosti a koordinácie pohybov. Už v tomto období ide v neposlednom rade aj o rozvoj vytrvalosti a už aj sily, lenže nie prácou s činkami, ale využívaním váhy svojho tela, čo, žiaľ, niektorí tréneri nerešpektujú.“
Športové talenty v mládežníckom veku až do 23 rokov (s výnimkou tých, ktorí už v tomto veku patria do medzinárodnej špičky s vyhliadkou na olympijský úspech) by podľa mňa celkove malo odborne zastrešovať Národné športové centrum. Pri súčasnom nastavení sa o to však stará len v prípade ním priamo podporovaných športovcov.
NŠC by sa podľa mňa malo odborne „starieť“ aj do práce športových škôl so športovými talentmi. A to aj napriek tomu, že ich zriaďovateľmi sú vyššie územné celky. Ak nemá byť dôležitá kvalita športovej prípravy na športových školách, tak načo potom existujú? Čím sa potom výraznejšie líšia od ostatných škôl?
Hodnotím to tak, že aj tento systém, podobne ako mnohé iné, by v záujme zvýšenia efektivity a zlepšenia úspešnosti slovenského športu bolo potrebné poriadne „preorať“ a výrazne zmeniť.
TALENTY, KTORÉ SA NEDOSTANÚ DO STREDISKA VRCHOLOVÉHO ŠPORTU, ZVÄČŠA STRÁCAME
Som si istý, že väčšina z dnešných juniorských či kadetských členov Top tímu v seniorskom veku už na špičkovej úrovni súťažiť nebude. Prečo? Nemáme totiž vytvorený systém, aby sme sa o mladé talenty vo väčšej miere dokázali postarať vo chvíli, keď budú prechádzať do seniorskej kategórie. Financujeme väčšinu z nich do veku 18 – 19 rokov, ale keď prejdú medzi dospelých, finančnú podporu prípravy už dostane len zlomok z nich. A tak ich v športe strácame. Odpad talentov v tomto období máme obrovský. Je smutná realita, že z našich úspešných juniorov sa medzi dospelými výrazne presadí len veľmi malý zlomok.
Ak odrátam mladých športovcov, ktorí majú dostatočne bohatých rodičov, ochotných financovať ich ďalšie športovanie, najlepšie sú na tom tí, ktorí sa dostanú do systému podpory v jednom zo stredísk vrcholového športu rezortov obrany (VŠC Dukla), alebo polície (ŠCP). Tieto dve strediská dominantne zabezpečujú vrcholových športovcov v dospelom veku. Buď sa o nich starajú tak, že ich priamo zamestnávajú, alebo ich finančne podporujú a zabezpečujú odborný servis okolo nich a prípadne aj ďalšie služby (ubytovanie, stravovanie). Majú však obmedzený počet tabuľkových miest.
Strediská vrcholového športu rezortov existujú v množstve krajín. V niektorých sú hlavnými producentmi úspechov, v iných zase špičkovým športovcom poskytujú sociálne zabezpečenie a garantujú im zamestnanie v rezorte po skončení kariéry. Nemusí pritom ísť len o zamestnanie na polícii či v armáde. V niektorých krajinách sa o športovcov stará napríklad aj štátna pošta, alebo sú zaradení na pozícii colníkov a patria pod ministerstvo financií.
U nás niekdajší minister obrany Jozef Stank (rezort viedol v rokoch 2001 a 2002) chcel z rezortu obrany vyradiť šport, teda zrušiť VŠC Dukla. Našťastie, tento zlý nápad nezískal podporu. VŠC pôsobí naďalej a je stále náš najväčší producent „medailistov“ z vrcholných súťaží.
V poslednom čase zase rezonujú úvahy o zlúčení troch súčasných stredísk vrcholového športu. Myslím si, že by to nebolo dobré a výsledok by bol kontraproduktívny. Strediská sú jedným z mála mechanizmov v našom športe, ktoré fungujú vcelku dobre.
Pokiaľ však mladých talentovaných športovcov nezaradia do niektorého z rezortných stredísk vrcholového športu, mnohí sa ocitajú v existenčných problémoch. Jednoducho musia z niečoho žiť. V mnohých prípadoch to znamená nastúpiť do práce. V dôsledku toho sa u nich však športová príprava ocitne na druhej koľaji. Viacfázový tréning je takmer vylúčený.
Niektorí síce začnú študovať na slovenských vysokých školách, ale zrazia sa tam s tvrdou realitou. A je zriedkavé, aby dokázali športovať na špičkovej úrovni a vyštudovať zároveň.
V mnohých rozvinutých krajinách, z ktorých najlepším príkladom sú USA, sa univerzity špičkovými športovcami chvália. V USA športovci práve vďaka vysokej výkonnosti dostávajú štipendiá a reprezentujú školu na vysoko prestížnych súťažiach NCAA.
Kladivársky exmajster Európy, bronzový z MS a trojnásobný olympionik Libor Charfreitag v rozhovore, ktorý tento týždeň vyjde na stránke www.olympic.sk, konštatuje, že podmienky na prípravu v americkom Dallase boli v porovnaní so Slovenskom ako deň a noc. Takto si zaspomínal na štúdium na dallaskej SMU: „Výhodou bolo, že som si určil, kedy chcem chodiť do školy a kedy na tréningy. Na slovenskej vysokej škole športovec dostane rozvrh hodín a vyučovanie má takmer celý deň. Málokedy nájde „okno”, počas ktorého by mohol trénovať. V USA som si vždy zvolil režim tak, aby som mal školu doobeda a tréningy poobede. Večer som sa zase učil a pripravoval sa na ďalší deň.“
U nás je to presne naopak. Väčšine slovenských vysokých škôl je úplne ukradnuté, či ich navštevuje špičkový športovec. A tak oni veľmi rýchlo zistia, že športovanie im je na našich univerzitách či iných vysokých školách vlastne na príťaž. Až na prípady tých, ktorým sa podarí získať individuálny študijný plán, si často nevedia poradiť. Mnohí zo škôl odchádzajú, pretože jednoducho nevedia študijné povinnosti skombinovať s prípravou, sústredeniami a so súťažami. Paradoxne, práve v období koronakrízy, keď sa vyučovanie začalo realizovať online, sa im to od chvíle opätovného sprístupnenia športovísk na prípravu dalo zvládať ľahšie...
Okrem toho, vybavenosť našich vysokých škôl kvalitnými športoviskami je zväčša biedna. Univerzitné športové súťaže v našich končinách postupne prakticky úplne stratili svoj význam. A podobný osud u nás postihol aj viaceré univerzitné športové kluby. Vysokoškolský šport na Slovensku úplne stratil niekdajšiu prestíž. Žiaľ...
MEDZINÁRODNÝ RÝCHLIK STAROSTLIVOSTI O MLADÉ TALENTY NÁM DÁVNO UŠIEL, NAHÁŇAME LOKÁLKU
Do slovenského športu ide za posledné roky oveľa viac peňazí, ako predtým. V rokoch 2016 – 2019 sa do športu každoročne poukazovalo stále vyššie percento z výnosov národnej lotériovej spoločnosti TIPOS, a.s. (najprv 25, potom 50, 75 a 100 percent) To sa však už zastavilo a od tohto roku plynú, resp. majú plynúť extra peniaze do športu cez Fond na podporu športu. Tie sa však majú použiť dominantne na vylepšenie stavu športovej infraštruktúry.
Nárast financií za predošlé štyri roky aspoň pre 40 súčasných olympijských športov v rámci príspevku uznanému športu (PUŠ), resp. v rámci príspevku pre Top tím jasne ilustruje tabuľka, ktorú mi poskytol riaditeľ odboru športu MŠVVŠ SR Dušan Ťažký. Spracoval ju pre článok, ktorý vyjde v septembrovom čísle Športinformu.
Každý si môže z tabuľky vyčítať to, čo ho zaujíma. Treba však upozorniť, že v nej nie sú zahrnuté neolympijské športy, ani organizácie zdravotne hendikepovaných športovcov a ani ďalšie financie, plynúce do športu z verejných zdrojov.
Výrazný nárast toku štátnych financií je nespochybniteľný. To je A. Teraz však nasleduje B. Musím veľmi vážne pripomenúť, že predtým prakticky štvrťstoročie (až do roku 2015 vrátane) plynulo do nášho športu cez rezort školstva nominálne stále približne rovnako veľa peňazí – plus-mínus okolo miliardy korún (teda okolo 33 miliónov eur). Extra boli len peniaze na konkrétne účely - napríklad na rekonštrukciu Zimného štadióna Ondreja Nepelu k MS v ľadovom hokeji 2011, či na výstavbu malých multifunkčných, dominantne futbalových ihrísk.
O tom, ako to s financovaním športu aj s celkovým prístupom štátu k slovenskému športu vyzeralo v minulosti, sa môžete podrobnejšie dočítať v článku Mariána Šima „Veľký zákon a malé pomery“, v ktorý vyšiel v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2018, aj na webe SOŠV: https://www.olympic.sk/clanok/v-magazine-olympicsk-jesenzima-2018-vysla-aj-analyza-genezy-vztahu-medzi-slovenskym-sportom Renomovaný a starší kolega to popísal lepšie a hutnejšie, než by som dokázal ja.
„Podľa lanskej štúdie (pozn. autora blogu – išlo o rok 2017) medzinárodnej audítorskej spoločnosti KPMG, z verejných zdrojov ide na šport na Slovensku v prepočte na jedného obyvateľa len 30 eur, kým vo Švajčiarsku alebo vo Francúzsku bezmála desaťkrát toľko (278, resp. 275) a v porovnateľnom Česku viac než dvojnásobok (69). Katastrofálne vyznievame aj v porovnaní s hrubým domácim produktom: ak nerátame investície na výstavbu Národného futbalového štadióna, sme na úrovni dvoch desatín percenta HDP (Francúzsko 0,81, Česko 0,4) – pritom podiel športu na tvorbe HDP prevyšuje dve a na zamestnanosti tri percentá. Takže zákonom garantovaný nárast financií bola nevyhnutnosť. A stále ešte nie je dostatočný, aby vyrovnal štvrťstoročné manko,“ pripomenul v článku Marián Šimo.
K uvedenému ešte pripomeniem, že v Zákone o telesnej kultúre č. 288 z roku 1997 deklarovaný postulát, že na šport má ísť 0,5 % štátneho rozpočtu, sa nikdy nenaplnil. Podiel športu osciloval vždy okolo 0,25 %.
Keďže dlhé roky športové zväzy dostávali financie od štátu do značnej miery na základe výsledkov seniorskej reprezentácie, sústredili sa predovšetkým na ňu a dlhodobo zanedbávali starostlivosť o mládež. Tým vznikali veľké medzery v tejto oblasti, ktoré sa za tie roky premenili až na hlbokú priepasť.
V súčasnosti žneme úrodu za toto zlé zasiatie v podobe nedostatku mladých kvalitných športovcov, ale aj trénerov, ktorí by sa o nich kvalifikovane starali. Po štvrťstoročie trvajúcom úpadku nemôžeme čakať, že výrazný nárast financií náš šport za päť rokov spasí. Vychovať nové športové esá trvá podstatne dlhšie. Je to zložitý proces, v ktorom musíme nájsť veľa mladých talentovaných adeptov športu a musia byť pre nich dostupné kvalitné tréningové podmienky, kvalitní tréneri, aj patričné servisné zabezpečenie.
Ale keby sme toto všetko aj mali, tak čo z toho, keď sa o väčšinu talentovaných mladíkov vo fáze ich prechodu do seniorskej kategórie nevieme adekvátne postarať? Akú logiku má vrážať peniaze z verejných zdrojov do stoviek športovcov vo veku 14 – 18 rokov a potom sa na drvivú väčšinu z nich vykašľať?
Športový riaditeľ SOŠV Roman Buček v roku 2013 spracoval analýzu, ako sa v športe presadili naši účastníci letného aj zimného účastníci EYOF (Európsky olympijský festival mládež). Zistil, že len mizivému percentu z nich sa podarilo prebojovať do seniorskej reprezentácie. Tragické...
Ako novinár som za desaťročia praxe spoznal mnoho akože veľkých talentov so silnými rečami typu, čo všetko oni chcú dokázať. Ale „para“ väčšine z nich vydržala veľmi krátko a onedlho potichučky končili. Niektorí preto, že na to mentálne alebo fyzicky jednoducho nemali, ale ďalší sa proste tvrdo zrazili s „prózou“ toho, ako to na Slovensku funguje.
Problém nedostatočného vzdelávania odborníkov
Na moje blogy dostávam veľa pozitívnych ohlasov aj podnetov a názorov od ľudí zo športovej obce. Napríklad prezident Slovenskej gymnastickej federácie Ján Novák upozorňuje: „Ako jeden z kľúčových problémov vidím katastrofálny stav vzdelávania športových odborníkov, predovšetkým trénerov. Od zrušenia Telovýchovnej školy sa vzdelávanie prakticky skončilo. Vo zväzoch je obrovský nedostatok vzdelaných, vyškolených trénerov. Dôsledkom je upadajúca úroveň mládežníckeho športu. Ak by štát podporil napr. absolventov FTVŠ či ďalších fakúlt tým, že im v spolupráci so športovými zväzmi zagarantuje zamestnanie po skončení školy, už to by bol veľký pokrok. V katastrofálnom stave je i vzdelávanie dobrovoľných pracovníkov, na ktorých stojí i padá celý slovenský šport.“
Keď si slová, uvedené v predošlom odseku, prečítal už citovaný Vladimír Miller, napísal mi: „Súhlasím s názorom na nedostatok vzdelávania trénerov v praxi. Nakoniec, tento fakt odznel na porade riaditeľov stredných športových škôl začiatkom júna v Nitre za účasti štátneho zástupcu pre šport Ivana Husára. Riaditelia konštatovali úplnú absenciu ďalšieho vzdelávania trénerov v školách. Ďalší problém je, že viaceré športové odvetvia nemajú záujem o fungovanie týchto škôl. Nerozumiem prečo, ale účasť ich expertov na oponentúrach plánov prípravy je minimálna. Naozaj je potrebné zriadiť akýsi koordinátorsky útvar, ktorý by tomuto dal nejaký zmysel a predovšetkým systém. To je to, čo mne bohužiaľ v celom slovenskom športe chýba – nie je to systémovo riešené.“
Problém predčasnej výkonnostnej akcelerácie mládeže
Aby toho zlého nebolo málo, od viacerých ľudí som sa dozvedel, že viacerí tréneri urýchľujú športový vývoj detí, aby na základe ich mládežníckych výsledkov získali peniaze – prinajmenšom od zväzu, v lepšom prípade z Top tímu. Pritom títo tréneri vedia, že z drvivej väčšiny týchto detí v dospelosti nebudú žiadni športoví šampióni, pretože na to nebudú mať utvorené podmienky. Treba jasne povedať, že predčasná akcelerácia výkonnosti má takmer vždy zlé následky: zastavenie športového rastu talentu, jeho znechutenie, zranenia, a napokon predčasné ukončenie športovej činnosti.
Uvedenú prax mi v mailovom ohlase na moje blogy potvrdil aj prezident Slovenskej plaveckej federácie (SPF) Ivan Šulek. Vo funkcii je len približne rok a bojuje s „dedičstvom“, ktoré na federácii našiel. Napísal mi: „V SPF máme nastavené také matematické výpočty pre financovanie, že kluby pracujú presne opačne, ako to robia v zahraničí. Najväčšie peniaze dostávajú kluby, ktoré mladých športovcov urýchľujú a v juniorskom veku títo opúšťajú šport. Viem to dokázať štatisticky. Naopak, kluby, ktoré majú kvalitných seniorov, nemajú na ich prípravu financie a ako píšete, prípravu hradia rodičia.“
Moje summa summarum? Medzinárodný rýchlik starostlivosti o mladé talenty nám v drvivej väčšine športov už dávno ušiel. Naháňame lokálku.
O ČOM BUDE REČ NABUDÚCE?
Pokúsim sa moju sériu blogov o financovaní slovenského športu v širších súvislostiach uzavrieť sumarizujúcim textom.
O AUTOROVI BLOGU
ĽUBOMÍR SOUČEK (59 rokov)
Som absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Posledné dva roky štúdia som bol štipendista v denníku Šport. Mám za sebou štyridsať rokov publicistickej činnosti. Najprv predovšetkým štvrťstoročie v denníku Šport, od roku 2006 na webovej stránke a v periodických i neperiodických publikáciách Slovenského olympijského a športového výboru, ale celé desaťročia aj v ďalších médiách.
Štvrťstoročie som viedol anketu Športovec roka (dva roky ešte za existencie ČSSR). Viedol som aj anketu Slovenský športovec storočia. To všetko predpokladalo moju naozaj dobrú orientáciu vo výkonnosti našich športovcov i vo „výtlaku“ úspešnosti jednotlivých športov a v posudzovaní ich významu. Inak by ma takýmito zodpovednými úlohami nepoverili.
Ako zostavovateľ prvej edície Kroniky športu som v roku 1998 zakladal dodnes trvajúcu tradíciu športových ročeniek na Slovensku. Dominantne som bol podpísaný pod prvými tromi Kronikami športu, mapujúcimi obdobie rokov 1993 – 1997, 1998 a 1999. Potom som sa tejto nesmierne namáhavej práce vzdal, ale v prípade mnohých ďalších ročeniek som v nich sumarizoval celoročné športové dianie doma i vo svete.
Ako autor či spoluautor som podpísaný pod desiatkami kníh a brožúr predovšetkým s tematikou olympijského hnutia, ale aj plávania, zjazdového lyžovania či športovej gymnastiky, čo sú športy, ktorým som sa roky venoval v denníku Šport. V užšom kontakte som bol aj so vzpieraním, atletikou, cyklistikou a vodným slalomom, kedysi dávno aj s mládežníckym futbalom, vo voľnejšom aj s rýchlostnou kanoistikou či s klasickým lyžovaním. A pracoval som aj ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, čiže som zblízka prežíval dianie v jednom z dvoch najpopulárnejších športov na Slovensku.
Pracovne som pôsobil na šiestich OH a na siedmich ZOH. Pokiaľ viem, žijú len dvaja Slováci, ktorí majú na konte o jednu „olympijskú“ účasť viac. Z 36 olympijských medailí v histórii samostatného Slovenska som bol „naživo“ pri zisku 32. O väčšine z nich som aj písal, či už do novín, alebo do olympijských knižných pamätníc. Zúčastnil som sa aj na viacerých multišportových svetových a európskych mládežníckych podujatiach a na množstve svetových a európskych šampionátov v rôznych športoch, či na mnohých pretekov Svetového pohára.
Mám teda solídny všeobecný prehľad o športovom dianí, predovšetkým v individuálnych športoch. A tí, čo ma poznajú, vedia, že na niektoré veci mám veľmi dobrú pamäť. V športe a v dianí okolo neho si za tých štyridsať rokov novinársko-publicistického pôsobenia pamätám naozaj hodne.
Tí, čo ma naozaj poznajú, vedia aj to, že na viaceré kľúčové veci z oblasti športu mám už dlhé roky veľmi konzistentné názory – nezávisle od toho, či pracujem v novinách alebo v občianskom združení.
Ako novinár som nikdy nemal problémy vyjadrovať svoje názory verejne a byť pod nimi podpísaný. V tomto prípade ma dlho brzdila len pracovná pozícia mediálneho riaditeľa SOŠV, v ktorej pôsobím. Ale blog vyjadruje moje súkromné názory, nie názory SOŠV.
