Eva Šuranová

Rodáčka z maďarského Ózdu Eva Šuranová, rodená Kucmanová, sa do našej športovej histórie zapísala ako vôbec prvá – a žiaľ, dodnes jediná - ženská olympijská medailistka v atletike. Z kvarteta slávnych atlétok, ktoré v Bratislave vyrástli do svetovosti – okrem nej šprintérka Eva Glesková-Lehocká, štvorstovkárka Anna Chmelková-Blanáriková a výškarka Mária Mračnová-Faithová – to dotiahla najvyššie.

Eva Kucmanová sa narodila v maďarskom Ózde, ale už rok po jej narodení sa rodina presťahovala do Veľkého Blahova pri Dunajskej Strede. So športom začínala na základnej škole v Dunajskej Strede - venovala sa atletike, hádzanej aj basketbalu. „Kráľovnej športov“ sa upísala v roku 1962, keď ju tréner Ladislav Pápay zlákal do oddielu DAC. Definitívne jej prepadla v roku 1964, keď prišla študovať do Bratislavy.

V oddieli Slávie SVŠT pod vedením známeho trénera Pavla Gleska na štadióne Mladá Garda výkonnostne rýchlo rástla. Bola veľmi všestranná – vynikala síce najmä v skoku do diaľky, ale tituly majsterky ČSSR získala aj v behu na 80 m prekážok a v päťboji.

V čase, keď svetový rekord na stovke bol rovných jedenásť sekúnd, ona dosiahla v šprinte čas 11,2 s. a v roku 1966 bola dokonca spoludržiteľka svetového rekordu v novozavedenej disciplíne na 80 m prekážok (14,3 s)!

Napriek tomu, že v skoku do diaľky vyhrala v rokoch 1965 – 68 na majstrovstvách ČSSR štyrikrát za sebou, na olympiádu 1968 v Mexico City 1968 cestovala len ako turistka. Pri tvorbe nominácie zostala ako prvá pod čiarou, ale cestu jej zaplatil oddiel. O rok na ME v Aténach skončila siedma a získala piaty domáci titul v skoku do diaľky, potom sa vydala a keď priviedla na svet prvé z troch detí, nad jej ďalšou atletickou kariérou visel otáznik.

Podobne ako jej súputníčka a rovesníčka Mračnová sa však po narodení dieťaťa vrátila na štadióny ešte v lepšej forme - už ako Eva Šuranová. Pred OH v Mníchove síce Šuranová nebola v reprezentačnom kádri a nemala v príprave žiadne výhody, ale po boku výbornej šprintérky Gleskovej (tá pred OH časom 11,0 s vyrovnala svetový rekord v behu na 100 m) sa pripravila výborne.

Keď v júni v skoku do diaľky zlepšila čs. rekord na 658 cm a znovu vyhrala domáci šampionát, nominovali ju do Mníchova. V závere prípravy dennodenne presne kopírovala časový rozpis súťaže diaľkárok na OH. Olympijská súťaž bola pre ňu životnými pretekmi.

Vo veľkom súboji s domácou hviezdou Rosendahlovou a s Bulharkou Jorgovovou skákala lepšie, ako kedykoľvek predtým. V druhom pokuse posunula hranicu čs. rekordu na 660 cm a vo štvrtom sa zlepšila až na 667 cm! V tej chvíli bola druhá za Rosendahlovou (678), ale Jorgovová ju ešte preskočila (677). Eva zostala tretia, ale dva jej skoky s prešľapmi, na ktorých sa podpísal silný vietor, boli kdesi na úrovni víťazného výkonu...

Ďalšiu hviezdnu chvíľu prežila o dva roky neskôr na európskom šampionáte v Ríme. Výkonom 660 cm získala striebro, len o päť centimetrov ju preskočila Maďarka Bruzsenyáková. Žiaľ, na OH 1976 v Montreale už skončila neslávne. V kvalifikácii nemala ani jeden platný pokus.

Definitívne sa lúčila o dva roky neskôr ako 32-ročná na európskom šampionáte v Prahe. Labutia pieseň bola bez úspechu. V jej osobe sa potom z našich atletických štadiónov vytratila mimoriadna osobnosť. Jej dovedna 25 čs. rekordov a tucet titulov majsterky ČSSR v štyroch disciplínach hovorí samo za seba.

Autor: Ľubomír Souček