Juraj Minčík OLY

Na Slovensku bol rodák zo Spišskej Starej Vsi Juraj Minčík v súťažiach singlkanoistov (C1) večným „tieňom“ o dva roky mladšieho fenoména menom Michal Martikán. Od detstva sa spolu na vode „bili“, a hoci lepší bol zvyčajne ten mladší (najmä keď v súťaži o niečo naozaj išlo a neboli to len „bežné“ preteky), aj Jurajovi sa podarilo nezmazateľne sa zapísať do slovenskej športovej histórie.

Na olympijských hrách 2000 v austrálskom Sydney ho síce Michal znovu predstihol, ale na stupni víťazov stáli obaja – Martikán získal striebro, Minčík bronz. Okrem toho sa v hliadkach 3xC1 ramenatý chlap zo Zamaguria stal dvakrát majstrom sveta – oba razy v partii s Martikánom, plus v roku 1997 v Trés Coroas s veteránom Jurajom Ontkom a o šesť rokov neskôr s mladíkom Alexandrom Slafkovským.

V singlkanoistickej hliadke ho zdobí aj päť titulov majstra Európy. Vždy ich získal spoločne so svojím nedostižným rivalom. V prvých rokoch jazdenia oboch vo svetovej konkurencii síce medzi tvrdými súpermi zo Slovenska bývalo občas veru poriadne dusno, ale časom – keď obaja už do značnej miery naplnili svoje ambície – sa vzájomné vzťahy upokojili. Dnes dokonca majú spoločnú firmu, ktorá organizuje detské tábory, jazdenie na kajakoch či raftérske splavy...

Minčík vodácky vyrastal na pieninskom Dunajci, kde zďaleka neboli také ideálne podmienky na tréning vodného slalomu ako v Liptovskom Mikuláši na známom vážskom kanáli. Na vodu ho priviedol otec, ale jeho prvý trénerom bol Karol Rozmuš. Keď ho prvý raz vytiahol na veľkú vodu do Podbanského, Juraj sa skoro utopil. Ale potom ho prijali do športovej triedy vodných slalomárov v rodnej Spišskej Starej Vsi.

Ako desaťročný štartoval na svojich prvých pretekoch v živote – na žiackej súťaži na Rajčianke pri Žiline. Aj pre Martikána to bola prvá súťaž vôbec. A keďže on vyhral a Juraj skončil tretí, predznačilo to ich neskoršiu rivalitu... Keď sa Minčík prvý raz s vodným slalomom dostal do zahraničia, zlákal ho tento šport nadobro, pretože dostal zaujímavú motiváciu – cestovať.

Prvú poriadnu loď však mal až ako šestnásťročný. Pred jeho premiérovým štartom na svetovom šampionáte v roku 1993 vo Val di Sole mu ju kúpil za poriadne veľkú sumu (1800 mariek) dedo, ktorý voľakedy pracoval v belgických baniach. Jurajov vodácky vývoj bol pozvoľný. Vynikal silou aj technikou, ale chýbala mu výbušnosť a dynamika.

Medzi širšiu svetovú špičku sa prebojoval v 19 rokoch. Vtedy aj debutoval na OH 1996 v Atlante. Veľká premiéra mu však príliš nevyšla. Pred súťažou ho do jazyka poštípala osa a napokon bol rád, že skončil aspoň pätnásty. V hliadke 3xC1 získaval síce medaily na svetových i európskych šampionátoch, ale individuálne sa na stupeň víťazov dlho vedel presadiť len v pretekoch Svetového pohára.

Na ilustráciu – ME 1996: ôsmy, MS 1997: siedmy, ME 1998: desiaty, MS 1999: deviaty. Všetko sa zlomilo v roku 2000, ktorý bol v Minčíkovej kariére určite najlepší. Pritom peniaze na predsezónnu kvalitnú zimnú prípravu v Austrálii si musel zháňať kadejako – od kamarátov a známych.

Prestúpil do Slávie UK Bratislava a pod vedením nového trénera Petra Hochschornera st. sa mu začalo mimoriadne dariť. Najprv na európskom šampionáte v talianskej Mezzane skončil v C1 druhý za Francúzom T. Estanguetom. Tam Juraj prvý a jediný raz na veľkej súťaži zdolal Martikána, ktorý bol štvrtý.

V seriáli Svetového pohára skončil celkove druhý. Potom v austrálskom Penrithe, kde cez zimu trénoval do úmoru, zakončil skvelú sezónu olympijským bronzom! Po prvej jazde bol dokonca druhý za neskorším víťazom Estanguetom, ale z piatej priečky ho ešte preskočil Michal. Sydneyské preteky singlkanoistov boli pre Slovensko vskutku historické. Vtedy sa prvý a zatiaľ jediný raz v olympijskej histórii stalo, že v individuálnej súťaži sa prebili na stupeň víťazov až dvaja Slováci.

Po olympiáde Minčíka prijali rovnako ako zlatých medailistov v C2 Hochschornerovcov do Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR, takže zvyšok kariéry jazdil za ŠKP Bratislava. Popri športe zvládol vyštudovať trénerstvo na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu UK.

V roku 2002 skončil v C1 štvrtý na MS v Bourg St. Maurice a o dva roky neskôr šiesty na ME v Skopje. Na olympiádu 2004 v Aténach sa však neprebojoval. V singlkanoe mohla krajinu reprezentovať len jedna loď. Keďže Martikán bol na Slovensku tak ako predtým najlepší, Juraj si tretí olympijský štart nepripísal.

Keď sa postupne medzi svetovú špičku v C1 zo Slovákov vyšvihol najprv Alexander Slafkovský a neskôr aj Matej Beňuš, Minčík usúdil, že jeho pretekársky čas vypršal. Stal sa trénerom v Stredisku štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra (súčasné Športové centrum polície – ŠCP), ktoré predtým reprezentoval.

Najprv prevzal vedenie deblkanoistov Ladislava a Petra Škantárovcov, z ktorých pod jeho vedením vyrástli azda najvážnejší svetoví súperi roky nedostižných bratov Hochschornerovcov. V januári 2009 ohlásil ukončenie kariéry a potom si zobral do opatery aj Beňuša, s ktorými donedávna súperil.

Minčík trénersky viedol aj ďalších kvalitných pretekárov Macovú či Baďuru, ale najväčšie úspechy dosiahol práve so Škantárovcami a s Beňušom. V internej kvalifikácii o postup na OH 2016 v Riu de Janeiro bratranci Škantárovci na štvrtý pokus zdolali dlhoročné svetové jednotky bratov Hochschornerovcov a Beňuš zase o šiestu olympijskú účasť pripravil rovnako fenomenálneho Martikána, ktorý bol predtým roky Jurajom „osudom“.

Na olympijských hrách všetci traja dokázali, že kto doma zdolá najväčších v histórii vo svojej disciplíne a prebojuje sa namiesto nich na OH, môže dosiahnuť aj tie najvyššie méty. Bratranci Škantárovci na olympijskej trati v Deodore triumfovali, Beňuš skončil druhý. Minčík sa tak trénersky podpísal pod zisk dvoch olympijských medailí!

Týmto triumfom svoju trénerskú kariéru ukončil. Dlhoročný riaditeľ ŠCP Marián Kukumberg si ho dlhší čas pripravoval ako svojho nástupcu. Od 1. novembra 2016 sa Juraj Minčík stal riaditeľom Športového centra polície. Medzi zamestnancami ním vedeného strediska sú špičkoví športoví strelci, rýchlostní kanoisti aj vodní slalomári, ale i vynikajúci športovci z ďalších odvetví.

V roku 2022 bol Minčík medzi prvými našimi trénermi vôbec, ktorí si prevzali čestný štátny titul Zaslúžilý odborník v športe. Spoločne s ním si prevzali ďalší tréneri našich vodnoslalomárskych olympijských víťazov Peter Hochschorner starší, Jozef Martikán a Peter Mráz, ako aj bývalí špičkoví trénerskej rýchlostnej kanoistiky Pavel Blaho a Tibor Soós, plus aj legendárna basketbalová trénerka Natália Hejková.

Autor: Ľubomír Souček